Poznáte svojho udavača?

Autor: Jaroslav Liptay | 23.10.2007 o 21:28 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  1027x

      Údajne lepší než vo fľaši je gin v hrdle. Podľa možností v hrdle vlastnom. No a džin nech radšej zostane vo fľaši. Najmä ak by ho mali vypustiť vlastní. Niekedy to však tak nie je ...

      Po Slovensku sa poneviera džin. A koná. Raz povrchne, inokedy dôrazne, sem-tam zrejme zdriemne. Najprv navštívil tzv. Tisovu vilu a zmizli nejaké dokumenty. Potom na úrade vlády šarapatil a nejaké dokumenty sa objavili. Presnejšie, nachádzal ich na stole vtedajší premiér. Nevyužiť taký „nález“ chce zrejme poriadneho chlapa, no práve vtedy sa niekomu nechcelo „ísť na medvede“. Radšej začal lustrovať. Zavčasu, hoci ešte nebolo lustračného zákona. Zato keď lustračný zákon začal platiť, tak sa s lustrovaním prestalo. Vraj nie v Čechách, no vtedy to už bola iná republika. No napriek tomu sa začalo povrávať, že každý mal svojho eštebáka. Či aj udavača, to bolo treba zistiť. Podľa možností plošne. Niektorí potrebovali vedieť najmä to, či nedonášali na seba navzájom. Ja na bráchu, brácha na mňa! Lebo, ako mi jeden úradník vo vtedajšej administratíve dôverne prezradil: Neverím ani vlastnému bratovi! A prečo veriť, najmä ak jeden bol počas SNP partizán a druhý v HSĽS. Po roku 1948 sa jeden ocitol v KSČ, druhý v Jáchymove. Uhádnite, ktorý kde?!

      Zverejnenie všetkých spisov ŠTB, aj na internete, vyzerá na prvý pohľad nielen logicky, no aj demokraticky. Má to však svoje „čertovo kopýtko“. Z viacerých dôvodov. Každý prípad je iný, v každej kategórii boli niektorí aktívni, iní nie. Niektorí boli agentmi z presvedčenia, iní sa nimi stali pod nátlakom. Buď boli z rôznych dôvodov vydieraní, mali strach o rodinu, možno z obavy o budúcnosť detí. Dnes môžeme z „hodnoverného“ zdroja (ŠTB, sic!) zistiť, kto v akej kategórii bol. A pár údajov v súlade so zákonom. Nič viac. Našli Ťa vo zväzkoch, bráň sa! Uverí Vám niekto?! (Spomeňme si: Neverím ani vlastnému bratovi). Džin je teda von z fľaše, šarapatí po celom Slovensku plošne. Lustrovať môžu všetci občania. Kedy sa komu zachce, koho sa komu zachce. Stačí, ak ste v zoznamoch. Keby Vám dali za pravdu všetky súdy sveta, čiernu morbídnu moru podozrenia už zo seba nestrasiete. Poviete si: Tak im treba! Áno, tak im treba. Ale všetkým? A všetkým rovnako? Je tam aj môj obľúbený pesničkár. Už to o ňom vieme. Odvtedy mi chuť na jeho piesne akosi „zhorkla“. Bolo mi to treba? 

      V čase, keď prebiehali diskusie a polemiky o pôsobnosti a činnosti Ústavu pamäti národa (všimnime si: podľa UNESCO je „Pamäť sveta“ zoznamom skvostov civilizácie, „pamäťou“ nášho národa je udavačská agenda), napísal som v mesačníku Dilema pár slov aj na túto tému. Aj na sme.blogu je stále môj fejtón „Ako som sa stal spolupracovníkom“, ktorým som si tak trochu uťahoval na konto dôveryhodnosti celej agendy. Môžem sa mýliť, no táto pochybná dokumentácia pochybnej mašinérie zhotovená úradníkmi „ministerstva strachu“, s údajmi zmenenými kedykoľvek na zásah pochybných šéfov, akosi nevzbudzuje vo mne takú dôveru, aby bola každému voľne dostupná na web-e. Ale prosím, už je to tak. Ja by som radšej presadzoval model sprístupniť údaje každému, kto o to prejaví odôvodnený záujem. Mohol by som si zistiť údaje nielen o sebe, ale aj o niekom, koho podozrievam, že donášal na mňa a na moju rodinu. Stavovské organizácie, združenia, komory a spolky by mohli v prípade záujmu preveriť svojich členov a prelustrovať ich doma v „intimite“ svojich orgánov. Kto by chcel niečo zverejniť o minulosti kohokoľvek, urobil by tak s vedomím, že dotyčný sa bude brániť aj súdnou cestou. Iste, to je možné aj teraz, súďte sa však s ústavom, ktorý váš „overený“ záznam sprístupní na internete, prípadne o tom urobí aj tlačovku. Niektorých hneď začnú obhajovať kamaráti, kolegovia, no akú dôveru máte k ich výpovedi?! (Spomeňme si: Neverím ani vlastnému bratovi). Na obhajobu niektorých neštekne už ani pes. Väčšina týchto prípadov je špecifická, sotva zrovnateľná. Niektorí aktívni vzali aj „honoráre“ (ó, aký to honor !).

      Ak dnes niektorí spolupracovníci ŠTB majú postavenie hodne vysoko, hlas zdola k nim nedorazí. Keby aj, tak tvrdia, že žiadne aktivity nevyvíjali, o ničom nevedeli. Tí s dostatočnou „spiritualitou“ sa ani len nepokúšajú ospravedlniť tým, na ktorých donášali. Do tých bežných to však správcovia „pamäte národa“ napália tak, že sa z toho mnohí už možno nespamätajú. Zrejme ani ich rodina, priatelia, kolegovia.

      Rozbité sú priateľstvá, naštrbené rodinné vzťahy. Ak uvážime, že často „nemožno veriť ani vlastnému bratovi“, je to stav alarmujúci. No džin je vypustený z fľaše, blúdi Slovenskom. Nájde sa „Aladin“? A je ochota ho hľadať?

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čelil Harabinovi aj Jankovskej, sudca Paluda zvrátil kauzu vraždy Kuciaka

Čelil Harabinovi, zlákala ho SaS. Neskôr to ľutoval.

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?