Prešporský zápisník (2)

Autor: Jaroslav Liptay | 27.1.2008 o 11:09 | Karma článku: 3,68 | Prečítané:  707x

      Ako som už v prvom zápisníku uviedol, je možné písať o mnohých pozoruhodnostiach, úspechoch a nešvároch v našom hlavnom meste. Ak sa nedávno rozpútala vášnivá polemika okolo Podhradia a Vydrice, dnes je už viac-menej o tejto „kauze“ ticho. Niekoľko nadšencov, ochranárov a „ochrancov“ dostalo novú tému. (Z)búranie starej Kablovky. No nie je na vecné protesty neskoro?

Továreo Danubius, 1907-1908Továreo Danubius, 1907-1908Zdroj: Tak rástla Bratislava, SFVU 1967

      Kto vlastne rozhoduje o osude a obraze nášho hlavného mesta? Primátor vysvetľuje, že viac sa má o tieto úlohy postarať štát (sic!). Ale prečo samospráva tak vehementne vybojovala  pre seba rozhodujúcu pôsobnosť v oblasti stavebného poriadku? Vari sa už územný rozvoj mesta neriadi podľa územného plánu a rozhodnutiami stavebných úradov? Aká je právomoc pamiatkarov, ak sú iba jednými z mnohých účastníkov konania? Lebo predovšetkým na nich sa zosypala spŕška kritiky. Priestor na blogu nie je odborné fórum vhodné čo i len povrchne situáciu zhodnotiť. (Stačí ak fungujú zasvätené dišputy teologické, tehotenské, kriminalistické a pod.) Skúsim iba načrtnúť pár otázok a súvislostí tak, aby si čitateľ sám mohol na niektoré problémy urobiť názor.

       Kultúrny štát dobrovoľne berie na seba povinnosť dokumentovať svoju históriu, chrániť duchovné a hmotné kultúrne dedičstvo. Slovenská republika sa k takémuto prístupu zaviazala aj prijatím príslušných medzinárodných dokumentov, členstvom vo viacerých mimovládnych a vládnych inštitúciách a zoskupeniach. V rámci ochrany architektonického a industriálneho dedičstva máme teda povinnosť primerane chrániť aj hodnotné diela a budovy priemyselného charakteru. Ide o povinnosť všeobecnú, teda o povinnosť nielen štátu, ale aj komunálnej sféry, regiónov, miest, obcí, v neposlednej miere vlastníkov týchto objektov alebo areálov. Štátna ochrana pamiatok v rámci celoslovenského výberu špičkových reprezentantov príslušného odvetvia (sektora) by mala vytvárať predpoklady, aby sa hodnoty a unikáty zachránili podľa možností v autentickom stave. V našom právnom systéme ide spravidla o vyhlásenie takéhoto majetku (hnuteľného alebo nehnuteľného) za národnú kultúrnu pamiatku. Technické alebo priemyselné (industriálne) budovy a areály majú pamiatkovú hodnotu predovšetkým vďaka svojej kvalite technickej a technologickej. Ak ide popri tom o kvalitné architektonické diela, tak je to akási „pridaná hodnota“. Pri strate pôvodných hodnôt, najmä modernizáciou procesu výroby alebo jej zánikom, stáva sa architektúra prázdnym obalom. Ten nemusí byť zbytočný, mnohokrát sa dá využiť na nové účely. Treba však dôsledne posúdiť, či pamiatková hodnota spočívajúca v hodnotách pôvodnej výroby tiež nekonvertovala na inú hodnotu, resp. zostala aspoň ako tak zachovaná. Nielen konverzia výroby v takýchto priemyselných areáloch bola ich trvalou súčasťou, menila sa aj hmotná substancia stavebných a technologických objektov a zariadení. Tým sa stal tento druh pamiatok najzraniteľnejší, zánikom výroby alebo procesu odsúdený prakticky na zánik. Takto sme prišli o vysoké pece, hámre, mlyny, lesné železnice atď. atď. Ich „život“ skončil, možná je pasívna záchrana v „mŕtvom“ stave, niekedy aké také „oživenie“ v rámci muzeálnej prevádzky alebo atrakcie v múzeu v prírode. Záchrana tohto druhu pamiatok priamo pre služby v cestovnom ruchu je skôr výnimkou (lesná železnica), zväčša ide o „preparované a mumifikované“ exponáty. Veľké priemyselné areály však sotva možno vo väčšom počte zakonzervovať pre muzeálne účely, absencia výrobných technológií a zariadení znamená zväčša aj stratu pamiatkových hodnôt. Zostáva spomínaný „obal“, ktorý nie vždy má kvalitu na to, aby sa dal zmysluplne využiť. A ak áno, sú tu najmä mnohé otázky:  Kto, na aké účely a na čie náklady má takúto industriálnu „pozostalosť“ zachrániť, obnoviť, využívať, prípadne prezentovať. No stále ide „iba“ o jedno z hľadísk, aj keď dosť dôležité.

      Povinnosťou štátu je chrániť pamiatky celoštátneho, prípadne medzinárodného významu, podľa možností v autentickom stave. To však neznamená automaticky, že majú byť štátnym vlastníctvom. Ak v tomto smere obdivujeme predovšetkým vyspelý západ Európy, tak skôr opak je pravdou. Zväčša ide o súkromné vlastníctvo, budovy, areály, aj priemyselné, sa dedia z generácie na generáciu. Citové väzby majiteľov k dedičstvu po svojich predkoch sú veľmi silné. Takéto atribúty od r.1948 u nás chýbajú, samozrejme nie iba v prípade industriálnych pamiatok. Vzťah nových vlastníkov k získanému fondu sa zväčša nevytvoril, účelom je často práve jeho likvidácia, lebo pozemok „iba“ ako stavebná parcela má vyššiu hodnotu. Prečo je to tak, to spravidla vieme, určite však nejde o zlyhanie pamiatkarov. Prečo viac porozumenia nemajú pre svoju históriu tohto druhu mestá a obce ? Možno kde ako?! Od mesta, v ktorom radnica predá pozemky, ktoré sú základom jeho obrazu a panorámy (s nábrežím, hradom a podhradím), sotva možno očakávať primeraný prístup k dožitým priemyselným areálom. Bratislava, na rozdiel od iných menších miest a obcí, nemá zatiaľ register (evidenciu) svojich pamätihodností. Niečoho, čo z celoslovenského hľadiska nemusí byť unikátne, no z hľadiska rozvoja mesta má dostatočnú kultúrnu, historickú, technickú alebo inú hodnotu. Príklad: Vodohospodársky systém banských jazier (tajchov) v Štiavnických vrchoch je unikátny nielen v celoslovenskom, ale medzinárodnom (svetovom) rozsahu. Najmä preto je súčasťou nielen nášho pamiatkového fondu, ale aj zoznamu svetového dedičstva. Sústava jazier v Mlynskej doline v Bratislave má miestny (regionálny) význam, mohla by byť súčasťou evidencie mestských pamätihodností. Podobne aj budovy spojené s industriálnym rozvojom nášho hlavného mesta. To automaticky neznamená, že niektoré by nemali byť vyhlásené za národné kultúrne pamiatky. Odborníci by mohli mať v týchto veciach jasné kritériá, ktoré rešpektujú aj súčasnú medzinárodnú prax.

      Ochrana pamiatok, aj technických, akú poznáme u nás, nie je bežná v mnohých krajinách Európy. Niektoré štáty nemajú ani osobitné zákony o ochrane pamiatkových budov, hodnoty historického stavebného fondu sú ochraňované podľa legislatívy v oblasti výstavby, verejných prác a územného rozvoja. Funkciu odborného pamiatkového dohľadu vykonávajú stavebné úrady, rovnako kontrolujú kvalitu prác a najmä primeranosť urbanistických riešení vo vzťahu k pôvodnej štruktúre sídla (niečo na spôsob našich niekdajších útvarov hlavných architektov). Je nemysliteľné, aby sa v týchto veciach mestská samospráva dovolávala pomoci štátnych inštitúcií, dokonca zriadenia ďalšej štátnej „stavebnej polície“, najmä ak existuje obecná alebo mestská polícia. A nie je prípustné, aby rozsiahle územia mesta boli predané bez stanovenia podrobných regulatívov a podmienok novej zástavby budúcim investorom. Je samozrejmé, že podmienky sú určitým obmedzením pre stavebníka, čiže úmerne tomu môže byť znížená cena nadobudnutých pozemkov. Nestanoviť žiadne podmienky a žiadne obmedzenia poskytuje možnosti vygenerovať vysokú sumu pri predaji. Žeby to bola aj motivácia bratislavských mešťanostov k tomu, aby ľahkovážne rozpredali nielen parcely, ale zároveň možnosť určovať charakter a kvalitu budúcej architektúry a tým aj nového obrazu mesta?

      Ďalším faktorom je kvalita zanikajúcej priemyselnej zástavby. Doteraz búrané a ohrozené areály bývalých podnikov v centrálnej zóne nášho hlavného mesta nedosahujú tak dimenziou, ako aj kvalitou úroveň príkladov zo zahraničia. Iba bývalá textilka Danubius na Trnavskej ul. a sčasti cvernovka na Páričkovej dosahujú parametre, ktoré ich predurčujú na nové využitie. Už desiatky rokov si predstavujem, akým úžasným centrom technického múzejníctva by bol areál pôvodnej fabriky Danubius (1907-1908, autori bratia Mayrederovci). Podľa praxe u nás požiadavka na záchranu a využitie smeruje do odvetvia kultúry, tu však ani pri väčšej podpore ako doteraz nie sú na takéto úlohy podmienky. Ak si uvedomíme v akej situácii sa budovala novostavba SND, ako sa rodí rekonštrukcia Reduty, v akom stave je dnes Slovenská národná galéria a ďalšie inštitúcie a objekty kultúry, tak tieto scenáre nie sú reálne. Vyhlásiť budovy za národné kultúrne pamiatky bez budúceho využitia, bez záujmu zaradiť ich do pripraveného konceptu budovania novej urbanistickej štruktúry by bolo hazardom, ktorý si už pamiatkové orgány sotva môžu dovoliť. Lebo je to už v čase, keď investor vykúpil pozemky, investoval obrovské prostriedky do prípravy, hrozí súdnym vymáhaním náhrady škody. Investor nemôže byť rukojemníkom kohokoľvek, kto v čase na to určenom nevyužil základné možnosti, ktoré poskytuje územný plán a stavebný poriadok. V prípade búrania Kablovky tak mesto znovu opakuje scenár, ktorý sa už tak barbarsky podpisuje pod riešenie Podhradia. Ide o absenciu záväzných územných a architektonických kritérií, ktoré by mali byť dostatočne jasné prv, ako stavebník/podnikateľ prejaví o pozemky záujem.

       Tiež nostalgia za všetkým starým, čo v našej mladosti vytváralo kolorit a skladbu mesta, nie je dostatočným kvalitatívnym ukazovateľom na tvorbu nového obrazu mesta. Nemám tým na mysli zásahy, ktorých dôsledok bolo zbúranie Rybného námestia a Podhradia, pôvodnej Zámockej a Suchého mýta. No priemyselné areály bez výroby, ktorú sú už dnes súčasťou širšieho centra, sotva možno zachrániť bez ich zásadnej prestavby. Iste, dalo sa mnoho vecí uskutočniť modernizáciou pôvodnej štruktúry, no takto malo územné podmienky pripraviť mesto v rámci príslušných strategických a urbanistických plánov svojho rozvoja. Ak niečoho takého niet, navyše bez konsenzu s odborníkmi príslušných pracovísk (SAV, vysoké školy) a občianskymi iniciatívami, tak vznikajú sporadické „výkriky“ verejnosti a laické návrhy chrániť čokoľvek, čo na území mesta ešte stojí. Lebo ako inak prijať návrhy na záchranu fabrických komínov, ktoré nie sú dokladom žiadnej kvality, ale desaťročia priam odpudzujúco pôsobia v obraze mesta (pozri komín mestskej teplárne). Návrh jeho úpravy na vyhliadkovú vežu je skôr žánru sci-fi, keďže jeho konštrukčná prestavba a technológia úpravy založenia stavby vzhľadom na zásadný presun ťažiska by si vyžiadali omnoho vyššie náklady, ako zbúranie komína a postavenie novej vyhliadkovej veže.

      Kým Bratislava nemá jasnú víziu hospodárskeho a urbanistického rastu, predstaviteľov, ktorí ctia dohodnuté a schválené dokumenty, dovtedy budú podnikatelia podnikať dobyvačné nájazdy. Čo by samo o sebe ešte nemuselo byť tragédiou, keby výsledkom ich ťaženia bola kvalitná výstavba, nielen komerčné, no aj altruistické pôsobenie. A samozrejme nie plošné asanácie, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani Rimania pri dobytí Kartága. Veže Auparku alebo administratívneho komplexu na Karadžičovej budú mať svoj zmysel len dovtedy, kým budú zaujímavé z hľadiska prenájmu priestorov. Potom stratia opodstatnenie a bude potrebné ich rozobrať. To je pre mesto asi jediná šanca. Dúfajme len, že naše deti neprepadne podobná nostalgia a nebudú ich chcieť chrániť vyhlásením za pamiatky tak, ako niektorí dnes mnohé technologické haly a prevádzky, ktoré už stratili zmysel. Z podobného „súdka“ sú aj návrhy na vyhlásenie komplexu dnešného Tesca a hotela Kyjev za chránené pamiatky. Pritom práve vďaka výstavbe tomuto komplexu v nedávnych desaťročiach stratila Bratislava časť svojej pôvodnej urbanistickej štruktúry a množstvo historickej architektúry. Snažme sa, aby nám dostatočný zmysel pre triezve rozlíšenie kvality od „módnych“ trendov a výstrelkov zostal.

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?