Pamäte (ne)hodné mesto ? (prešporský zápisník 5)

Autor: Jaroslav Liptay | 5.7.2008 o 21:08 | Karma článku: 3,89 | Prečítané:  623x

      Pamiatky sú špecifickým segmentom v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva. Osobitne ohrozenými druhmi sú najmä architektonické objekty, ľudové stavby a technické diela. Predovšetkým výrobné objekty a areály podliehajú fyzickému a morálnemu opotrebovaniu, čo súvisí tiež s modernizáciou výroby a výmenou technológií. Nie všetky objekty, pochopiteľne, majú významnú hodnotu z celoštátneho alebo medzinárodného hľadiska, nie všetky sú teda vyhlásenými národnými kultúrnymi pamiatkami podľa zákona. Z toho dôvodu nepodliehajú všetky režimu ochrany, nerozhodujú o ich osude pamiatkové orgány. To však neznamená, že objekty nevyhlásené za pamiatky majú byť prestavané, znehodnotené, dokonca zbúrané. Veď vo viacerých vyspelých krajinách ochranu historického stavebného fondu formou vyhlásenia za pamiatky nepoznajú, budovy sa chránia v režime regulácie výstavby v rámci stavebného zákona prostredníctvom stavebných úradov. Napriek tomu je stav týchto objektov v dobrom stave, občania ich ochranu chápu logicky v rámci svojho životného a sídelného prostredia. Predstavitelia miestnej samosprávy berú túto starostlivosť o pôvodný (historický) obraz sídla ako samozrejmosť, inak by sa v komunálnych kreslách ďalších volieb nedočkali.

       Nehodlám teraz hodnotiť úroveň starostlivosti nášho štátu, faktom však zostáva, že naša legislatíva dáva možnosť obciam a mestám chrániť okrem národných kultúrnych pamiatok aj objekty, budovy, nehnuteľné a hnuteľné veci, ale aj dedičstvo nehmotné (napr. udalosti, názvy ulíc alebo chotárnych častí a pod.) v rámci evidencie pamätihodností. Je to u nás inštitút nový, plne vychádzajúci z tradícií občianskej spoločnosti, nečakajúci na „paternalistickú“ opateru (socialistického) štátu. Je celkom samozrejmé, že mesto či obec môže svoje pamätihodnosti chrániť aj bez „našepkávania“ zo strany celonárodnej legislatívy v rámci zákona o obecnom zriadení. Napriek tomu nový zákon o ochrane pamiatok prišiel s takýmto mechanizmom, a to s ustanovením motivačným, podľa ktorého si obec môže vytvoriť evidenciu pamätihodností.

      Napriek určitým „detským chorobám“ tohto inštitútu, stalo sa čosi nepochopiteľné. Svoje pamätihodnosti „spoznáva“ skoro celé Slovensko, nie však Bratislava. Dokonca zo strany zástupcov mesta odznelo na túto tému množstvo neprávd, bludov, možno až hlúpostí. A to napriek tomu, že najmä kvôli Bratislave bola spracovaná pre pamätihodnosti aj metodika (zverejnená na internetových stránkach ministerstva kultúry a pamiatkového úradu). Nestačí! Viacerí funkcionári dokonca tvrdia, že štát na obce presunul určité povinnosti bez právomocí. Nikto však nemohol nikam nič presunúť, lebo do prijatia nového pamiatkového zákona žiadne pamätihodnosti právne neexistovali. A zákon mestám a obciam „iba“ dáva možnosť evidenciu pamätihodností vytvoriť, čo bolo možné aj predtým napr. všeobecne záväzným nariadením (VZN) po schválení obecným/mestským zastupiteľstvom. V takom VZN je možné stanoviť aj určité povinnosti vlastníkom, orgánom územného plánovania, najmä však stavebným úradom, ktoré napríklad v prípade architektonických pamätihodností môžu stavebníkom určiť aj mieru a formu riešenia v rámci územného konania alebo stavebného konania. Tieto možnosti sú čím ďalej tým viac v rukách miest a obcí, nakoľko v ich právomoci je aj výkon stavebného práva. Mestá a obce o tieto kompetencie dlho bojovali, no zrazu zistili, že byť zodpovedným gazdom na svojom území napr. voči agresívnym stavebníkom a podnikateľom nie je úloha populárna. Riešenie následkov svojich pochybení a bezradnosti by teraz radi hodili štátu, čoho dôkazom je aj domáhanie sa vzniku štátnej stavebnej polície. Vzhľadom na rozsah investícií vložených predovšetkým do výstavby veľkých stavebných celkov na území Bratislavy, aj vyčnievanie prehreškov a úplných zlyhaní vidieť najčastejšie. Zhubná je aj téza, šírená najmä v Bratislave, že ak sú v stavebnom konaní vyjadrenia všetkých účastníkov kladné, stavebný úrad musí stavbu povoliť. Teda aj v prípade, ak samotný orgán, ktorý vedie správne konanie a má na vec iný názor, nemôže ho (vo „svojom konaní“) uplatniť ? Čo je to za nezmysel. Stavebné úrady, teda v Bratislave mestské časti, svoj názor nehodlajú uplatniť. Radšej alibisticky odsúvajú svoju zodpovednosť na iných účastníkov, prípadne štát. Obeťami sa tak stávajú podľa povahy veci pôdohospodári, energetici, v historickom prostredí pamiatkari. No ak by takýto „výklad“ stavebného zákona bol namieste, potom svoj názor nemôže uplatniť ani hlavný architekt, lebo je tiež iba súčasťou mestskej/obecnej samosprávy. Alebo žeby práve preto mal v Bratislave hlavný architekt tak nepodstatný vplyv? Dôkazom, že mnohé veci by sa riešiť dali záujmom kompetentných, je (opäť) Bratislava. V jednotlivých rokoch postupne mesto tak „vyzvŕcalo“ majiteľov letných sedení, že výsledok v uliciach je od sezóny k sezóne lepší. Čo tak postaviť sa zodpovedne na jednotlivých úrovniach mesta ku kvalite architektonických riešení nových budov a areálov a k ochrane historických objektov (aj  ich zaradením medzi pamätihodnosti). Mohlo sa tak predísť kauzám typu Kablo, Gumon, Cvernovka, PKO a pod. Alebo Bratislava so svojim bohatým historickým vývojom svojej pamäte už nie je hodná ?  

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čelil Harabinovi aj Jankovskej, sudca Paluda zvrátil kauzu vraždy Kuciaka

Čelil Harabinovi, zlákala ho SaS. Neskôr to ľutoval.

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?