Invázia do hlbín študentovej duše

Autor: Jaroslav Liptay | 22.8.2008 o 20:48 | Karma článku: 6,57 | Prečítané:  715x

       Bolo nás mnoho. Myslím tým v dobe pred augustom 1968. (Po auguste ich bolo omnoho viac). „Pražská jar“ otvorila viaceré možnosti cestovania do zahraničia, ktoré dovtedy neboli. Napríklad výmenné pobyty študentov. Ako poslucháč architektúry „bratislavskej techniky“ som bol členom skupiny študentov a dvoch pedagógov, ktorá trávila ono leto v Darmstadte (vtedy BRD), v „rodnom“ meste slávneho BAUHAUS-u.

Aby sme mohli čo-to v „západnom“ Nemecku vidieť, potrebovali sme najprv na cestu zarobiť. Domáci kolegovia nám zabezpečili prácu po skupinkách najmä na stavbách, kde sme ako nekvalifikovaní robotníci robili s „gastarbeitrami“ z Talianska a Turecka. V tom čase som to síce nebral vážne, no takmer denne mi usmievavý starší Sicílčan tvrdil, že Rusi obesia Dubčeka. Pán Menzl, vysokoškolský pedagóg z Prahy, ktorý bol  v Darmstadte na študijnom pobyte a s ktorým som zdieľal ubytovňu, predpovedal „socializmu s ľudskou tvárou“ krátku budúcnosť, no ozbrojenú zrážku so Sovietmi rozhodne nečakal. Tvrdil, že vzhľadom na medzinárodnú popularitu Dubčeka a jeho reforiem si Brežnev najtvrdšie metódy nemôže dovoliť. Takýto „optimizmus“ vzrástol najmä po stretnutí Dubčeka s Brežnevom v Bratislave.

       Správa o okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy bola pre našu skupinu doslova šokom. „Potrati“ bol ten najjemnejší výraz, ktorý dokázal použiť jeden z našich spolužiakov. Zaujímavý program, ktorí nám domáci študenti pripravili, sme takmer nevnímali. Zaujímali nás iba správy z rozhlasu, tak z tranzistorov, ako aj z autorádia mikrobusu, ktorým sme sa presúvali. V to augustové dopoludnie naše telá blúdili ulicami historického Münsteru, duchom bol zrejme každý doma, prípadne v pražských alebo bratislavských uliciach, odkiaľ prichádzali rôzne „zaručene presné“, ako aj „neoverené“ správy. Možno by som si na mesto, kde nás informácie o okupácii zastihli, tak bleskurýchlo nespomenul, jeden zážitok mi to však pripomenie okamžite. Návšteva historickej sály Műnsterskej radnice, v ktorej bol v r.1648 uzavretý pamätný „Vestfálsky mier“. Aký paradox. Od lektora sme do uší dostávali takpovediac radostné správy o ukončení ničivej „Tridsaťročnej vojny“ besniacej skoro v celej Európe, srdcia nám do vedomia vyťukávali útržkovité „odkazy“ o ohrození našich najbližších kdesi doma, na Slovensku. To sme ešte nemohli tušiť, že aj roky okupácie Československa nakoniec vstúpia až do tretej desiatky. Okamžite sa totiž objavovali aj správy a úvahy o dočasnej prítomnosti vojsk na našom území. O dočasnosti, ktorej jednotku niekto potom vtipne označil ako „1 furt“. Vtedy sme však až bytostne preciťovali tanky v uliciach, streľbu, výkriky „horí Praha“, mŕtvych v Bratislave, vyhlásenia ústredného výboru strany, rozporné správy o osude Dubčeka, ďalšie a ďalšie viac-menej desivé správy z domova. A v srdciach žiaľ, v hlavách zmätok, desivé predstavy o budúcnosti. Popoludní jeden z pedagógov a dvaja naši spolužiaci poskytli rozhovor regionálnej redakcii rozhlasovej stanice „Deutsche Welle“. 

      Prvé impulzívne myšlienky na emigráciu sa začali striedať už s dôslednejšími úvahami o našich ďalších osudoch. Trvale z každej strany prichádzali prejavy účasti, rôzne ponuky, neskôr reálne návrhy na štúdium architektúry na domácej fakulte. Mnohí sa už rozhodli definitívne zostať, dvaja uvažovali odísť do Švédska. Skončila exkurzia, vrátili sme sa do Darmstadtu. Väčšina skupiny sa rozhodla vyčkávať, jeden dokonca už „v náručí“ príťažlivej Nemky. Pán Menzl mal zbalené, pricestovala aj pani Menzlová. Chystali sa do Kanady, p. Menzl tam mal dobré kontakty. Prežíval som veľmi závažné okamihy, aj  ťarchu dôležitých rozhodnutí svojho života. Predstavoval som si ako môj otec zúri a mama plače. (Až neskôr som sa doma dozvedel, že otec nezúril, iba vyhlásil, žeby som bol sprostý, keby som sa vrátil. Načo mama plakala ešte viac). Plakala aj malá, iba 5-ročná sestra. V tom čase, spolu s rodičmi, mi bola všetkým. Bolo treba myslieť aj na to, že možno počas celého života sa nebudem môcť domov vrátiť. Alebo prídem, ale už iba na rodičovské hroby. To všetko, zrejme synergicky, rozhodlo. Vrátil som sa. V očiach vlastného otca určite nie, v očiach mnohých som možno zostal sprostý. Už to však neposudzujem, postupne sme totiž emigrovali takmer všetci. Ak nie do zahraničia, tak do „vnútorného exilu“. Ktorý exil bol lepší, ktorí krutejší? Každý nech medituje nad svojimi rozhodnutiami, nad svojim osudom! Môj život doma určite nebol chudobný. Duchovne rozhodne nie. Nezomriem síce bohatý, v tom som si istý, no dúfam, že som roky po 1968 prežil čestne... 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?