Môj stručný život. Opis

Autor: Jaroslav Liptay | 30.9.2005 o 16:15 | Karma článku: 6,16 | Prečítané:  1369x

       Nenarodil som sa. Ani to som nedokázal. Porodila ma vlastná matka. Iná toho nebola schopná.     Stalo sa tak v najkrajšom kúte pozemského sveta. V Malohonte, ktorý už neexistuje. Aspoň nie politicky. Historicky a geograficky však áno. A tak aj ja (možno) jestvujem tiež.

        Najprv som nič nechápal. Bál som sa, aj som plakal, ale zvykol som si. Pomohli mi hlavne rodičia.   Boli svetoví, pritom ani nevstúpili do Európy. Vtedy na to neboli peniaze. Aspoň vzdelanie (za) mnoho nestálo. Najprv som začal chodiť poza školu. Tadiaľ, po lávke ponad Rimavu, som to mal najbližšie.          Rovno na školský dvor. Potom som sa dostal aj do tried. Vo vyšších ročníkoch som však, vďaka výučbe, s triednym životom skoncoval. Nakoniec som skoncoval aj s architektonickou tvorbou, ktorú som vyštudoval. Aj keď to na našej architektúre nie je vidieť. Mnohí neskoncovali, čo, žiaľ, je vidieť.

       V praxi sa profesionálne venujem obnove pamiatok, amatérsky obnove myslenia. Výsledky sú podobné. Stačí si všimnúť niektoré naše pamiatky. Myslím prevažne vo voľnom čase, no niekedy aj na pracovisku, aj keď viem, že by som to robiť nemal. Viackrát mi na to prišli a mal som s tým problémy, hlavne za bývalého režimu. Nuž ale až nedávno sa mi to nevyplatilo. Po dlhej parlamentnej noci ma zamestnávateľ odložil do „depozitu“. Nemyslím totiž podľa pravidiel. Myslím často a dlho, až kým nie som namyslený. Takýmto spôsobom som v úrade vymyslel množstvo koncepčných, teda byrokratických materiálov. Našťastie sú zväčša anonymné. Po „fajrontoch“ som vymyslel dve publikácie: o rekonštrukcii chalúp, aj o rekonštrukcii historických miest. O ich kvalite však nemôžem nič povedať, lebo obidve sa už dávno nepredávajú.

      Najvýznamnejšie dielo sa mi podarilo vytvoriť začiatkom roku 1990. Realizácia trvala deväť mesiacov a zrodilo sa bez kolaudačných nedostatkov. Tí, čo ho doteraz videli, sa vyjadrovali s obdivom. Manželka je tiež v poriadku. Ostatní príbuzní žijú trvale doma a nikoho nemám ani vonku, ani zavretého. Vo Viedni nenakupujeme, no všetkých nás potešil vstup do Európy. Jej stred, údajne, je neďaleko môjho rodiska. Časom si možno našetríme toľko, že sa na tú Európu pôjdeme aj zblízka pozrieť.

Dovidenia v Európe, priatelia !

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?