Kultúra a tolerancia

Autor: Jaroslav Liptay | 20.10.2005 o 7:40 | Karma článku: 5,72 | Prečítané:  2229x

         Mnohí  mi iste dajú za pravdu, že definícií pojmu „kultúra“ je nepreberné množstvo, stovky viac i menej významných osobností sa o takúto definíciu pokúsilo. Možno vystačiť napríklad už s názormi Publia Cornelia Tacita, ktorý v časoch starovekého Ríma stotožňoval kultúru s celkovým spôsobom života spoločnosti. Ak sme odvtedy pokročili, tak zrejme nie príliš dopredu, keďže kultúre sme nasadili korzet rezortizmu a vtesnali sme ju do mantinelov tzv. „odvetvia kultúry“. Trvale a nedostatočne chápeme význam kultúry na úrovni základných zložiek bytia, ktorými sú človek, príroda, kultúra. Nejde, samozrejme, o formálne uplatňovanie kultúry kdekoľvek, i keď ona je potrebná napríklad aj v poľnohospodárstve, ergo v agrikultúre. Pojmy sú však iba pojmy, ktoré samotnú kultúru nenahradia, inak by  v Anglicku ich „agrikultúra“ nemala dnešné problémy a v Rusku by sa rozvoj „fyzkultúry“ uberal iným smerom.    

 

        Ak sa však vrátime do histórie, zistíme, že aj  vyspelý antický Rím nebol v praxi  až tak veľmi kultúrny, a už vôbec nie k iným národom. „Kartágo musí byť zničené !“ -zaznievala pamätná výzva v rímskom senáte pred mnohými storočiami. „Sochy Budhu musia byť zničené!“ - zazneli rozkazy vodcov afganského hnutia Taliban  na začiatku dnešného storočia. Žiaľ, nielen tieto, ale aj ďalšie  barbarské požiadavky  boli uskutočnené.  Zdá sa,  že ani počas mnohých storočí nedošlo k zásadným zmenám v prístupe niektorých  spoločenských skupín ku kultúre inej komunity. Príčina je v zaostávaní vývoja vedomia a etiky vo všeobecnosti, modernejšie a účinnejšie sú iba prostriedky, ktorými sa jednotlivé kultúry vzájomne likvidujú. Lebo zvlášť v oblasti kultúry často nedokážeme tolerovať niečo „inakšie“, a to tak v  ochrane hmotných a nehmotných dokladov minulosti, ako aj v tvorbe nových kultúrnych hodnôt, napríklad ak ide o diela  tzv. provokujúcich tvorcov. Dokumenty odlišnej kultúry zväčša „tolerujeme“ ako predmety zberateľského záujmu, prezentované často finančne vyčíslenou historickou a umeleckou cenou výtvarných diel umiestnených na aukciách, dražbách, burzách a v predajniach so starožitnosťami. Už v menšej miere tolerujeme  posolstvo, ktoré príslušné dielo alebo objekt tlmočí a vyžaruje. Spravidla najmenej však tolerujeme tých, ktorí  iné  hodnoty a inú kultúru prinášajú, často priam ignorujeme právo na ich identitu. Nie vždy je to  identita národná alebo etnická, ale najmä a predovšetkým identita kultúrna. A žiaľ, dnes až priveľmi často, aj  identita náboženská. Príklady takejto intolerancie vidíme na mnohých miestach tak na  európskom kontinente, ako aj v iných častiach našej planéty. Barbarské dôsledky balkánskych konfliktov, prejavy násilia a zverstvá v Čečensku, ale aj v Palestíne, sú toho dostatočným dôkazom.

       Európska kultúra stojí na základoch antiky, čiastočne tiež vychádza zo židovskej a neskôr predovšetkým z kresťanskej tradície. Okorenená islamom, ďalšími kultúrami a náboženstvami je Európa úžasným príkladom rôznorodosti a tým aj príťažlivosti. Žiaľ, daňou za tieto hodnoty sú ešte aj dnes časté národnostné, náboženské a iné konflikty. Niekedy iba preto, že hovoríme iným jazykom, prípadne máme inú farbu pleti, alebo v náboženskom presvedčení uznávame iba tú svoju vieru, nie však vieru vo všeobecnosti. Aj z týchto dôvodov si mnohokrát niektoré spoločenstvá uplatňujú právo na svoju identitu veľmi expanzívne. Ak teda  chceme v rámci globalizácie uplatňovať aj vecný dialóg o zachovaní identity a rozmanitosti kultúr, alebo ak chceme hovoriť o súdržnosti, musíme rovnako intenzívne uplatňovať toleranciu. Lebo iba tolerancia môže byť zárukou práva partnera na vlastnú identitu. Iba pochopením a tolerovaním odlišností od kultúry našej môže sa uplatniť aj identita kultúry inej.  Takpovediac „cudzia“ kultúra sa nakoniec v rámci globalizácie môže stať kultúrou spoločnou, avšak nie spôsobom, aby bez práva na sebaobranu  stratila svoje pôvodné črty a základné atribúty.

         Z uvedeného vyplýva nielen možnosť, ale predovšetkým morálna povinnosť uskutočňovania dialógu na základe vzájomnej tolerancie, na základe partnerstva. Spolužitie je potom logické v rámci pravidiel rovnosti, uznávajúc právo každého z partnerov na svoju vlastnú identitu. A naopak, spolupráca je sotva možná bez pochopenia a akceptovania obsahu a foriem kultúry iného etnika, inej náboženskej skupiny alebo záujmového zoskupenia. Prijatím a rešpektovaním autenticity a tým aj rozmanitosti kultúr jednotlivých národov, etnických skupín a náboženských spoločenstiev, žijúcich teraz alebo v minulosti na starom kontinente, zároveň mohutnejú a stávajú sa ešte pestrejšími a rozmanitejšími aj spoločné, v našom prípade „európske kultúrne hodnoty“. Zrejme nie je potrebné zdôrazňovať pozitívny zmysel, ako aj priaznivé účinky rôznorodosti spoločného kultúrneho dedičstva v budúcej spoločnej Európe. Lebo kultúrna rozmanitosť je dôležitá aspoň tak, ako je dôležitá biologická rôznorodosť. V konečnom dôsledku ide totiž aj o určitý profylaktický a uzdravujúci efekt, pretože ľudský jedinec sa môže zdravo a harmonicky vyvíjať predovšetkým vo svojom pôvodnom a jemu blízkom autentickom prostredí. Ochrana kultúry v celej jej rozmanitosti je tak zároveň aj ochranou ľudskej dôstojnosti, je ochranou ľudských práv a slobôd.

       Je však samozrejmé, a aj základné princípy rozvoja kultúry to predpokladajú, že ide o úsilie a zámery chrániť kultúru v jej autentickom stave. Kópie sa napríklad ohodnocujú často zanedbateľne v porovnaní s originálom, falzifikáty sa pranierujú, ich autori sa trestajú. Napriek  tomu sa dnes v mnohých oblastiach kultúry nepodarky a zlé napodobeniny až trestuhodne bagatelizujú, alebo aj prehliadajú. Takpovediac módne sú repliky alebo evokácie niekdajších historických budov, ulíc a štvrtí. Mnohokrát žijeme alebo sa pohybujeme medzi plagiátmi,  nahovárajúc si, že sa dotýkame minulých storočí. Aj Rimania neskôr pochopili význam opätovného postavenia Kartága, ale tak názvom ako aj hodnotou to už bolo Nové Kartágo. Možno v budúcnosti aj v Afganistane ktosi znovu vytvorí sochy Budhu, budú to však už diela novodobé.  Fortieľ dávnych tvorcov, duch autenticity pôvodných kultúrnych hodnôt  sa v mnohých oblastiach nášho života navždy stratil. Logicky sa teda dostávame k požiadavke stanovenia určitých kritérií, aktuálnou je otázka výberu kultúrnych hodnôt, výberu diel a lokalít, ktoré predstavujú určitú nadčasovú kvalitu. Aj preto by stanovovanie priorít v kultúre nemalo byť zneužívané na politické alebo mocenské zámery a ciele, prípadne na presadzovanie nadradenosti jednej skupiny ľudí nad druhou. Výber kultúry a kultúra výberu by mali zároveň vychádzať z možností nositeľov príslušnej kultúry, pochopiteľne v rámci etických noriem. Vzájomná tolerancia vo výbere kultúrnych hodnôt totiž nemôže prekročiť určité hranice morálky a vkusu. Ak som teda v úvode zdôrazňoval nevyhnutnosť a význam tolerancie, aj v oblasti kultúry tolerancia nemôže byť bezbrehá a nemôže sa aplikovať izolovane, v akomsi vzduchoprázdne. Tolerancia by mala existovať prinajmenšom spoločne s ďalšími základnými atribútmi kultúry,  ktorými sú predovšetkým pravda a mravnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?