Veria ateisti v ateizmus ?

Autor: Jaroslav Liptay | 26.10.2005 o 6:48 | Karma článku: 5,05 | Prečítané:  1544x

       Zamýšľali ste sa už niekedy nad tým, či ateisti veria v ateizmus ?! Lebo byť presvedčený o svojom ateizme chce silnú vieru. Inak by totiž svetonázor každého „neverca“, denne konfrontovaný s božskou skutočnosťou, vydržal zrejme veľmi krátko. A pritom vieme, že mnohí sa ešte aj na smrteľnej posteli vysmievajú Bohu, alebo aspoň tvrdeniam o jeho existencii. Takže vlastne človeka „bez viery“ ani niet. Iba žeby niekto naivne veril v nič. Teda neveril ani v jestvovanie seba samého ?! 

 

      Viera je podmienená predovšetkým poznaním, rozsahom vedomostí získaných počas života rôznymi formami. Kým vzdelanie a informovanosť nás kedysi od viery skôr vzďaľovali, dnes je to spravidla naopak. Práve nové poznatky vedy a výskumu priviedli k viere aj najvýznamnejších učencov novodobých dejín. Pritom o rozsahu svojich vedomostí rozhodujeme prevažne sami. Ak nie úplne v detskom veku, tak určite v dospelosti. Mimo rozvojových krajín, kde je základom viery najmä nedostatok poznania, v tzv. vyspelých krajinách sotva môže ktokoľvek povedať, že sa k novým poznatkom vedy, alebo aspoň k základným informáciám z fyziky, z kozmológie, prípadne z iných vedných oblastí nemôže dostať. Dnes už ani o cirkvách nemožno tvrdiť, že chcú udržiavať veriacich v nevedomosti. Prevažne je to naopak.

       Už samotných „Desatoro“, ktoré sú alfou a omegou tak židovskej, ako aj kresťanskej viery, by mohlo pre základnú kvalitu života postačovať. A obdobu nášho „Desatora“ majú aj iné náboženstvá. Dokonca aj komunistická ideológia, ktorá vieru v Boha odmietala, uznávala určitý morálny kódex. Preto tak veriaci, ako aj ateisti, by mali svoj život navigovať čo najlepšie, teda v túžbe a snahe dosiahnuť najvyššiu kvalitu ducha. Nikto by sa nemal uspokojovať s povrchnými poznatkami a lajdáckym myslením, ale využiť všetky dostupné možnosti a schopnosti k odhaleniu skrytého významu existencie človeka. Dôležitou úlohou na takomto putovaní je aj rozjímanie, pátranie vo svojom vnútri. A to najmä s cieľom, aby sa myslenie a duchovné potreby  stali pre človeka rovnako dôležité, ako napríklad dýchanie a potrava.

       Dosiahnutie, alebo aspoň priblíženie sa takému stavu, však vyžaduje základnú premenu bytosti živočíšnej, na osobnosť vskutku ľudskú. K tomu sa zrejme odhodláva málo jedincov, pretože to chce vykročiť cestou, ktorá býva namáhavá a vyžaduje nesmiernu trpezlivosť. Lebo najťažšia a najdlhšia býva spravidla cesta k sebe samému. Nánosy sa na pôvodom čistú dušu hromadia dlhý čas, preto aj proces očistenia nemôže byť rýchly a jednoduchý. Kto však už raz aspoň na okamžik  za nánosmi rozpozná preblyskujúce svetlo, chce vidieť viac, snaží sa hlbšie spoznať svoje vnútro. A sotva potom dokáže proces očisty odmietnuť alebo prerušiť. Sú aj jedinci, ktorých očista prebehne zrýchleným a spravidla jednorazovým procesom v krátkom  časovom slede, to sú však výnimky. Ide spravidla o milosť, ktorú si dotyční musia zaslúžiť. Vo všeobecnosti sa v takýchto prípadoch hovorí, že ide o „obrátenie“ človeka k viere, k Bohu. Či už dlhodobým procesom, alebo náhlym prebudením, je duch človeka oživený a povzbudený, čím sa odštartuje proces cieľavedomej a sústavnej práce na približovaní sa k dokonalosti.

       Desaťročiami a stáročiami vývoja ľudskej civilizácie je, paradoxne, tento proces hatený väčšími a ťažšími prekážkami. Súčasný človek žije v prostredí, ktoré ho často odvádza od dobrého úmyslu. Stále viac a viac zamestnávame naše zmysly vonkajšími dojmami a podnetmi, najmä však túžbami po zvyšovaní svojej prosperity, prípadne blahobytu. Aj človek v núdzi je odpútavaný od duchovnej cesty, lebo je limitovaný starosťami o svoju obživu, o bezprostrednú existenciu. Vo všeobecnosti sa takmer každý jednotlivec zamestnáva najmä tým, čo vidí. Ťažko si predstavuje sily a javy neviditeľné, spojené bytostne s jeho vnútrom. Tiež bezprostredné okolie tak v rodine alebo na pracovisku dáva predovšetkým podnety a úlohy pripútavajúce človeka viac k hmotnému, ako k duchovnému rozmeru bytia. Denné zážitky a starosti silne ovplyvňujú každého jedinca, vyvolávajú jeho nepokoj, rozorvanosť mysle, často pocit krivdy, mnohokrát až hnev.

       Ľudia sa opakovane ocitajú v bludisku emócií a vášní, z ktorého na prvý pohľad niet jednoduchého a prijateľného východiska. Súčasný uponáhľaný spôsob života, a to nielen v ateistických rodinách, nedáva dobrú štartovaciu pozíciu vykročiť na duchovnú cestu. S balvanom, ktorým v kresťanskom ponímaní býva prevažne hriech, sa väčšina jednotlivcov cíti nehodnými čo i len začať pracovať na takom ušľachtilom poslaní, akým je poznanie duchovnej dimenzie bytia. Navyše, mnohý kresťan zväčša podvedome cíti, že vyspovedať sa z hriechov a požiadať o odpustenie a rozhrešenie pre nástup na duchovnú cestu nestačí. Cesta totiž smeruje k výšinám a hriechy nás strhávajú dole. Lepšie východisko z tohto problému nám ukazuje napríklad orientálna filozofia. Tá život človeka prirovnáva, okrem iných alegórií, k plavbe po rieke, pričom hriechy sú balvany, ktoré nás môžu stiahnuť do hlbočiny. Kamene sa však po rieke dajú plaviť na lodi. A tou loďou môžu byť dobré skutky. Teda nie odprosiť, kajať sa, hoci aj to treba, ale najmä dobrom odčiniť zlo, ktoré sme spôsobili. Skutkami preťať pripútanosť k balvanom svojich hriechov. Pre každého je to určite ťažká skúška, ale z hľadiska pravého zmyslu existencie človeka ide o konanie nesmierne významné,  využiť preto treba každú príležitosť, všetok vhodný čas.

       Ak sa ateisti opierajú o akýkoľvek morálny alebo etický „kódex“, o zákon, ktorého nositeľom je každý vo svojom vnútri, tak základom pre veriaceho sú predovšetkým božie priania. Kým Starý zákon v podobe „Desatora“ dáva jasné a neodvolateľné pokyny, Nový zákon povýšil úctu k Bohu na lásku. Príkazy nekonať zlo transformoval na podnet, na povinnosť konať dobro. Od čias Ježiša Krista tak stoja tieto základné smernice ľudského života pred každým z nás a čakajú na ich správne pochopenie a naplnenie. Ako ľudstvo porozumelo tejto úlohe, ako poctivo  ju dosiaľ uskutočňuje, to je najlepšie vidieť na celkovom súčasnom stave našej civilizácie. Je zrejmé, že počiatočné nadšenie prvotných kresťanov upadlo. Svetlo nového vierovyznania pohaslo vo víchriciach častých vojen a iných tragédií. Kresťanstvo, ktoré malo byť vzorom pre mnohé národy, postupne upadlo do niekdajších ľudských omylov a slabostí, do prejavov nenávisti, pokrytectva a zloby. Pôvodní duchovní pastieri sa vzdialili od svojich stád a zástupov dychtiacich po viere a novom poznaní. Až na výnimky mnohí vystúpili na piedestály svojich hodnostárskych postov, konanie niektorých viac odrádza, ako priťahuje ku viere. To vedie nielen k vlažnej zbožnosti a svätuškárstvu, ale uľahčuje expanziu mnohým sektám. Tie majú ľahkú korisť najmä medzi mladými ľuďmi, ktorých si pripútavajú rozmanitými a príťažlivými aktivitami, založenými prevažne na velebení akéhosi „zbožšteného“ vodcu.           

        Zväčša formálne a takpovediac štatistické prihlásenie sa ku viere charakterizuje  našu súčasnosť. Priam ma vydesili percentá týkajúce sa týchto údajov vo výsledkoch sčítania občanov v ostatnom období. Podporujeme formálnosť a pokrytectvo. Alebo si chceme vylepšiť svoj obraz a tým zároveň aj zmazať obdobie bývalého režimu, počas ktorého sme sa hanbili k viere priznať ? Častejšie návštevy Vatikánu sú u mnohých už len šľahačkou na objemnej torte pokrytectva. A najhoršie je, keď človek stráca túžbu a priestor mať vlastný úsudok. Mnohí sú dezorientovaní, lebo médiá nám dvadsaťštyri hodín denne ponúkajú „zaručene pravý“ recept na čokoľvek. Politici a tzv. elita, resp. „smotánka“, predkladajú verejnosti obraz „pravdy a morálky“, častejšie však ide iba o bohapusté a chytrácke výhovorky ako obísť statočnosť a mravnosť. Dokonca konanie niektorých predstaviteľov a podnikavcov, pri ktorom ešte nebol porušený zákon, stáva sa takmer zásluhou. Kresťanských „Desatoro“ sme na (v úvodzovkách) „kresťanskom“ Slovensku takmer úplne odložili do kúta. Aj preto neraz hovorievam, že aj prestať kradnúť by už bolo dôležitým, ba priam úžasným príspevkom do prebiehajúcej zbierky na tzv. národný poklad.

      Ak som v úvode spomínal nutnosť duchovnej obrody a tým aj potreby rozjímania a poznávania vlastného vnútra, ani táto povinnosť nemôže byť izolovaná. Duchovný človek sa nemôže separovať od bežného každodenného života. Mnohí moralisti a svätuškári síce radi ignorujú v ich ponímaní dnešný „hriešny“ svet, práve vyspelí jedinci však musia denne zápasiť o presadenie pravdy a mravnosti. A to konkrétnou a vytrvalou prácou na každom poste, v každej profesii. Napriek riziku, že tiež podľahnú lákadlám a pôžitkom mamonu a hriechu. Iba rozjímania a modlitby totiž na dosiahnutie takého gigantického cieľa nestačia. Vôbec nie som obhajcom tézy, že Boh má ateistov radšej, lebo ho nezaťažujú svojimi malichernými žiadosťami. Vtip však tomuto tvrdeniu nechýba. A možno ani časť pravdy.   

      Z hľadiska dosahovania vrcholov duchovného rastu akoby desaťročia a stáročia blúdilo ľudstvo v kruhu. Alebo je to predsa len špirála ? A stúpame vôbec hore ? Ako ďalej ? Duchovný rozvoj, uplatnenie rozumu a morálky totiž nemožno nariadiť alebo vymôcť zákonom. Nedobrovoľne vymôcť nemožno ani svedomie. „Krívajúce“ by totiž bolo svedomie, ktoré by bolo podopierané barlou vo forme zákona. Vždy musí ísť predovšetkým o vnútorné presvedčenie každého jednotlivca. Zlepšenie dosiahneme iba vytrvalou konkrétnou a pozitívnou prácou v prospech všeobecného dobra, používaním tak poznatkov, ako aj citu, využitím aj rozumu, aj morálky. Bez morálky totiž niet pravdy a bez pravdy niet morálky. Rozum bez etiky je iba vypočítavosť, podľahnutie pocitu vlastnej „dokonalosti“. Víťazstvo samotného rozumu nad morálkou končí nadvládou konzumu nad hodnotami ducha. Hmota tak pohlcuje sama seba, civilizácia sa rúti dovnútra „čiernej diery“, ktorú ona samotná tak húževnato a „cieľavedome“ pripravovala a budovala.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čelil Harabinovi aj Jankovskej, sudca Paluda zvrátil kauzu vraždy Kuciaka

Čelil Harabinovi, zlákala ho SaS. Neskôr to ľutoval.

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?