Objavenie čierneho zlata
Auto banskej záchrannej služby pomaly stúpalo serpentínami po úbočiach karpatských kopcov. Naši malí dobrodruhovia -permoníci Vedko a Zvedko, hneď ako sa udomácnili v zadnej časti vozidla, začali spod plachty pozorovať ubiehajúcu cestu. Na hrebeni Malých Karpát, kde sa cesta prevalila na východné svahy horského masívu, stál pri ceste prístrešok s neúplným a zle čitateľným nápisom.
- „.....inská baba“- slabikoval Vedko.
- „Baba ?“- zareagoval Zvedko. „Už je jasné, prečo bane skrachovali. Lebo je nad nimi nejaká neschopná baba !“
- „Čo to táraš, prosím Ťa. „Baba“ v tomto prípade nie je nejaká žena, navyše s baňami vôbec nesúvisí ! Je to jednoducho názov kopca alebo horského sedla“ - vysvetľoval Vedko.
- „Takže súvisí, lebo bane sú v kopci, ktorý sa volá Baba“ – oponoval Zvedko.
- „Názov kopca sotva vymysleli baníci, skôr obchodníci a povozníci, ktorí oddávna cez hory prechádzali. Na takýchto horských cestných prechodoch boli často umiestnené kríže nazývané aj „božie muky“, ktoré údajne mnohým pripomínali akoby siluetu ženy. Preto sa často takéto miesta nazývali „Baba, Babiná, Babia hora“, a pod. Pred rokmi to raz spomínal jeden baník pochádzajúci z Gemera“ – pokojne pokračoval Vedko.
- „Ako to robíš, že si všetko pamätáš ?“ – zisťoval Zvedko.
- „Som presvedčený, že v každej hlave sa ukladajú všetky informácie, len mnohí ich nevedia potom používať. Ak myslíš na hlúposti, napadnú Ťa hlúposti, ak sa zaoberáš zmysluplnými myšlienkami, spomenieš si na užitočné vedomosti, ktoré máš uložené hlboko v zadnom mozgu. Uč sa postupne svoje informácie rozumne používať. Hlava je ako makovica, musíš ňou potriasť tak, aby vždy vypadlo správne zrniečko“.
- „Zrnko múdrosti ?“ – skúšal žartovať Zvedko.
- „Rozhodne je to užitočnejšie ako kdejaké nepreosiate a hlúpe zrná, ktoré sú každému nanič“.
Kým sa naši permoníci takto handrkovali, auto zišlo z kopcov a blížilo sa k najbližšiemu mestu. Na orientačnej tabuli sa dalo zistiť, že ide o Pezinok.
- „Už je to jasné“ – oznámil Vedko, - „prechádzali sme cez Pezinskú babu. Pokiaľ si dobre pamätám, tak aj v Pezinku sa nachádzali bane na zlato a striebro“.
- „Možno sa ťažil aj zinok, keď sa to volá „Pe – zinok“- zauvažoval Zvedko.
- „Viem, že sa tu ťažil aj antimonit, ale zinok sotva. S názvom mesta to zrejme nesúvisí. Bane sú však už tiež zatvorené. Uvidíme, či sa v nich náhodou nezastavíme ?!“- podotkol Vedko.
Auto banskej záchrannej služby sa však nezastavilo, ešte pred mestom odbočilo smerom doľava a popod Malé Karpaty frčalo smerom na mesto Modra. Preto permoníci mohli ďalej pokračovať vo svojej rozprave:
- „Myslíš niekedy na veci nepotrebné, smiešne alebo priam hlúpe?“ -dobiedzal Zvedko.
- „Ale áno. Určite áno. Myšlienky sa nedajú ovplyvniť. A čím viac sa im brániš, tým viac dobiedzajú. Musíš ich nechať plynúť bez väčšieho skúmania a oni odídu. Podstatné však je, aby si hlúpe alebo zlomyseľné myšlienky nerealizoval. To vôbec nie je potrebné, s tým si ľudia vystačia aj sami“- vysvetľoval Vedko.
- „Keby to bolo také jednoduché ako hovoríš“ -povzdychol Zvedko.
- „Nie je to jednoduché, ale treba sa to učiť postupným tréningom !“
- „Skúsim to“ -rozhodne vyhlásil Zvedko. „A pomôžeš mi? Nemyslím, že to bude ľahké“.
- „Určite Ti pomôžem. Celkom rád. Ale keď sa nebudeš týchto zásad držať, tak Ťa kopnem !“ -zasmial sa Vedko.
Počas rozhovoru ani nezbadali, že auto medzičasom odbočilo z hlavnej cesty a smerovalo do karpatských lesov. Minulo osadu Jahodník a zastavilo pred vchodom do podzemia.
- „Baňa, zlatá baňa !“ -vykríkol Zvedko a hneď sa chystal vystúpiť. Vtedy ho Vedko kopol.
- „Pomaly, buď opatrný ! Vôbec to nemusí byť baňa. A ak aj áno, nevieme, čo nás tam môže čakať !“ -upozorňoval Vedko. Potom pozorne vykukol spod plachty a nad vstupom do podzemia čítal : „Jaskyňa Driny“.
- „Tak vidíš !“ -informoval Zvedka. „Nie sme pred baňou, ale pred jaskyňou. Aj to však môže byť zaujímavé. Počkáme, čo sa bude diať ďalej“.
Keď sa záchranári zvítali s vedúcim jaskyne, pobrali sa spolu dovnútra. Vedko a Zvedko sa potichu, aby ich nikto nespozoroval, pobrali za nimi. Vo svetle jaskynného osvetlenia sa rýchlo zorientovali a zakrádali sa čo najbližšie k záchranárom. Tí sa už s vedúcim zamýšľali nad tým, ako vybudovať novú chodbu do ďalšej, zatiaľ nesprístupnenej časti jaskyne. Bolo to treba urobiť tak, aby chodba bola pre návštevníkov bezpečná, čo sa dalo najskôr dosiahnuť banským spôsobom. Pracovníci banskej záchrannej služby sa preto prišli presvedčiť, či bude nová chodba z hľadiska bezpečnosti vyhovovať. Vedko so Zvedkom už viac nepotrebovali vedieť a rýchlo sa vrátili k autu. Preskúmať, či sa v jaskyni nenachádzajú nejakí škriatkovia, na to nemali dosť času. Len čo sa schovali pod plachtu, vrátili sa aj záchranári a auto vyštartovalo na ďalšiu cestu.
Permoníci sa jazdou čoskoro cítili tak utrmácaní, že veru na nejaký čas aj zdriemli. Bol už súmrak keď znovu vykukli von a začali pozorovať krajinu. Široké údolie v diaľke lemovali lesy, no vedľa cesty čoraz častejšie míňali aj domy a továrne. Keď sa konečne priblížili k väčšiemu mestu, zistili, že sa volá Prievidza. Auto potom zabočilo k rozsiahlemu areálu, na bráne ktorého mohol Vedko prečítať názov : „Uhoľné bane, a.s.“
- „Neviem čo znamená a.s, nápisu pod tou tabuľou však rozumiem“ - skonštatoval Vedko.
- „Akému nápisu ?“ -ako vždy vyzvedal Zvedko.
- „Uhlie – naše čierne zlato !“- slabikoval Vedko.
- „Čiže konečne zlatá baňa ?“ – túžobne vzdychol Zvedko.
- „To sotva“, - vzdychol aj Vedko. „Na tú si ešte budeme musieť počkať !“
Keďže aj Vy, milí malí čitatelia, určite viete, že zlato nie je čierne, tak si s permoníkmi na tú ozajstnú zlatú baňu zrejme počkáme tiež.
