reklama

Permonícka odysea (3)

Milí mladí priatelia, rodičia, blogeri a inak postihnutí, vitajte v tajomnom podzemí slovenských pohorí a rudohorí, permonícka odysea pokračuje ďalším príbehom. Záujemcovia o krátku prózu pre deti môžu sledovať tiež rubriky: Kuklapukla a Zverológia, básničky môžete nájsť v rubrikách Blogôňkovo a Jajka-nie.  Príjemnú zábavu !

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

  Túlačky po uhoľnom revíre  

  Keď sa Vedko a Zvedko ocitli na nádvorí riaditeľstva uhoľných baní, bol neskorý večer. V zadnej časti vozidla banskej záchrannej služby však boli permoníci tak dobre udomácnení, že im vôbec nevadilo prespať tam až do rána. Nasledujúci deň sa však veľmi dlho nič nedialo. Záchranári sa zrejme pripravovali na dlhšiu cestu, možno mali celkom iné starosti, o auto sa totiž nikto nezaujímal. Zvedko to nevydržal a ešte predpoludním sa vybral na prieskum. Vrátil sa však čoskoro, lebo v okolitých budovách boli iba kancelárie. A tie neboli pre žiadneho permoníka nijak príťažlivé. Zrejme aj preto Vedko pokojne sedel v aute a písal si poznámky do malého zošita, ktorý stále nosil so sebou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

- „Strašne sa nudím“- frflal Zvedko. „Prečítaj mi niečo zaujímavé z tých Tvojich zápiskov !“

- „Nuž, začnem od začiatku...“- rozhovoril sa Vedko, „lebo to je najzaujímavejšie. Prvý údaj sa viaže k udalosti, kedy odišiel Kornel. Keďže sa to stalo v roku 1751, je tomu dnes už viac ako 250 rokov. Vtedy som sa rozhodol, že si niektoré významné udalosti a dátumy budem zapisovať. To som ešte netušil, že to budem robiť takto dlho. Už celé desaťročia....“

- „Mal si Kornela veľmi rád ?“ -opýtal sa Zvedko. „Keď na neho tak často spomínaš !“.

- „Rád -nerád, to nie je dôležité. Chýba mi však jeho nápaditosť. Život s ním bol veselší“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- „Pri troche šťastia ho určite nájdeme“ -podotkol Zvedko. No neznelo to povzbudzujúco.

 Vtedy už prišli do auta aj záchranári, no nemali žiadnu väčšiu batožinu. Naštartovali auto, ktoré ale zakrátko za mestom odbočilo na vedľajšiu cestu a pokračovalo k horám. Zalesnené kopce bolo síce vidieť až v diaľke, no auto zastalo pred rozľahlým priemyselným areálom. Veľká špinavá tabuľa oznamovala, že sa nachádzajú pri bani Cígeľ. Záchranári sa pozdravili s mužom na vrátnici a smerovali priamo k veľkej výťahovej šachte. Vedko a Zvedko takmer nevládali za nimi utekať. Ani si neuvedomovali, že vrátnik ich mohol spozorovať. Ten však mal už iné starosti, preto naši permoníci nepozorovane dobehli až k výťahu. Keďže v ňom bolo mnoho náradia, mali sa kam schovať a nikto ich nespozoroval. Ale beda ! Od uhlia bolo všetko čierne a zaprášené uhoľným prachom. Keďže Zvedko sa veľmi bál odhalenia, schoval sa do úzkej medzery a svojim telom sa poobtieral o dve -tri banícke lopaty. Keď výťah konečne zastavil v podzemí a záchranári vystúpili, Vedko sa začal smiať, až sa za brucho chytal. Začiernený Zvedko totiž tak splynul s okolím, že iba oči mu svietili ako kocúrovi pri nočnom love. Zvedko sa možno urazil, alebo iba nechcel stratiť z dohľadu záchranárov, pravdou však je, že sa rozbehol a prudko zabočil za roh banskej štôlne. Vedko iba začul veľkú ranu a postupne aj nejaké vzdychy. Pomaly teda zdvihol ruky a používajúc svoje „hluché oči“ sa opatrne vybral za Zvedkom. Ten ležal vystretý na zemi hneď za rohom, ale našťastie bez zranenia. Celkom blízko neho bolo možné vidieť tmavé obrysy odstaveného banského vozíka. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- „To bolo iba o chlp, že som nenarazil“ -vysvetľoval Zvedko. „No tak prudko som zdvihol ruky, že ma to odhodilo späť. Takmer som sa prekopŕcol“.

- „Viackrát som Ťa upozorňoval, že nemôžeš ruky zdvíhať veľmi prudko, lebo vyslaný signál je silný, pri náraze na priveľmi tvrdú prekážku sa rýchlo odrazí a pritom môžeš dostať spätnú ranu !“ -vážne poznamenal Vedko.

- „Ja tvrdím, že lepšie ako „hluché oči“ by boli „bystrozraké uši !“- rozčuľoval sa Zvedko.

- „To je celkom možné, ale pri Tvojej neopatrnosti by bol výsledok asi rovnaký“ -zdôraznil Vedko a pomáhal Zvedkovi postaviť sa na nohy. Vtedy sa v hĺbke šachty objavili dva páry svietiacich očí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- „Jéjdanenky, noví permoníci“ -bolo počuť takmer detský hlas a menšie oči zažmurkali. Potom sa z tmy vynorili dvaja permoníci čierni ako uhoľ.

- „Ja som Tribeč a tento vedľa mňa je náš malý Cíglik“ -predstavil sa väčší permoník. „A vy ste odkiaľ ?“

- „My sme permoníci z ďalekej krajiny, nesieme vám veľké noviny !“- vážnym hlasom začal recitovať Zvedko.

- „Nemachruj !“ -zastavil ho Vedko. „Pochádzame z baní na Záhorí a hľadáme dávno strateného kamaráta“- vysvetľoval ďalej. „Sme tu náhodou počas cesty do zlatých baní stredného Slovenska. Lebo zrejme až niekde tam sa mohol zatúlať môj starý kamarát Kornel“.

- „Nuž o Kornelovi tu nechyrovať, ale do zlatých baní v Kremnici už určite nie je ďaleko. Niečo o tom viem, lebo dávnejšie po zastavení ťažby kremnického zlata aj sem prišli odtiaľ pracovať baníci“ -rozhovoril sa starý Tribeč. „A záchranári tam chodia často, lebo odstavené bane im robia najväčšie starosti“.

- „Ale to je smola ak sa už zlato ani v Kremnici neťaží. Ťažšie nám bude Kornela hľadať. Pri jeho povahe sa totiž sotva zdržuje v nejakej zatvorenej bani“ -povzdychol si Vedko. „Tak či tak sa musíme so záchranármi znovu vydať na ďalšiu cestu“.

- „Ak pôjdete odtiaľto späť do Prievidze, sledujte pri ceste dedinu Koš a nový kostol. Je tam aj kaplnka, ktorú previezli zo starého kostola, ktorý zbúrali kvôli ťažbe uhlia. To bola paráda, panečku ! Kaplnka naložená na podvozku putovala po ceste takmer celý deň. Bol som tam tajne s niektorými zvedavými baníkmi. Ostatní permoníci nešli a hovorili, že je hlúposť aby kaplnka putovala“.

- „Pravdu povediac je to dosť neobvyklé“- podivil sa už aj Vedko. „Obyčajne pútnici putujú ku kaplnke. Toto ma teda fakt zaujíma“.

 Čoskoro sa však objavili záchranári s nejakým podivným náradím, ktoré namáhavo vliekli k výťahu. Bol najvyšší čas, aby sa Vedko a Zvedko rozlúčili s Cíglikom a Tribečom. Po návrate na povrch záchranári naložili náradie na auto a hneď aj vyštartovali. Cestou permoníci síce uvideli obďaleč kostol s podivnou historickou kaplnkou, ale z idúceho auta na detailné prezeranie nebola šanca. Museli teda veriť alebo neveriť tomu, čo im Cíglik povedal.

- „Putujúca kaplnka...?! To je veľmi zaujímavé !“ -hundral si popod nos Vedko. „Ktovie, čo všetko nás na cestách čaká ?!“

 A to ešte Vedko a Zvedko vôbec netušili, ako sa ich plány zmenia už počas ďalšieho dňa. Poďme sa však nato spolu s permoníkmi do budúceho rána radšej dobre vyspať ! 

Jaroslav Liptay

Jaroslav Liptay

Bloger 
  • Počet článkov:  339
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nenarodil som sa, nedokázal som to. Porodila ma moja vlastná matka (iná toho nebola schopná...) Odvtedy si zvykám žiť ... (snáď sa mi to včas podarí...?!) Zoznam autorových rubrík:  Povietkovaniebá-snenieMyšlienkySpoločnosťBlogogáňBlogôňkovoKuklapuklaLesáreňPermoníkovoJajka-niePra-mienkyDeblogácieNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu