Zisky a straty generácií

Autor: Jaroslav Liptay | 16.1.2006 o 6:53 | Karma článku: 2,91 | Prečítané:  764x

       Takmer od všetkých vekových kategórií počúvam, že sú „stratenou generáciou“. Neviem ako vy, no ja som presvedčený, že u mňa je to presne naopak. Viacerí môžu síce fňukať nad nedostatkom blahobytu, prípadne nad inými väčšími či menšími krivdami, z pohľadu histórie sú to však malichernosti.

 

       Možno som mal šťastie, lebo som počas detstva v povojnovom období spoznal  taký spôsob života, aký mnohí vnímali iba z fotografií alebo filmov Karola Plicku. Doteraz mám v živej pamäti rozprávanie svojich prarodičov o ťažkom hrdlačení na úzkych skalnatých políčkach kopcovitého Slovenského Rudohoria. Poľné manuálne práce so starými rodičmi, ktorí si mohli dovoliť zapriahať do voza iba kravy, som zažíval osobne, najčastejšie po príchode zo školy. Tiež nepochybujem, že generácia našich rodičov, ktorá prežila aj útrapy vojny, to mala omnoho ťažšie. Boli aj takí, ktorí počas ťažkého života, napriek svojej pracovitosti, nenadobudli ani spomínané kravy.

       Prečo táto krátka exkurzia do histórie? Rád by som totiž ilustroval, že tak naša, ako aj generácia našich rodičov, zažili ešte dobu takpovediac vystrihnutú z minulých storočí. A dnes je tu zrazu akési „digitalizované“ 21.storočie. Už sa ani netreba dožiť sto rokov, aby  človek celé storočie  obsiahol aj pocitovo, aj  vizuálne. Takpovediac naživo máme prístup k veciam a udalostiam, ktoré v predošlých storočiach nemohli prežiť ani ľudia, ktorí sa dožili tzv. matuzalemského veku. Umožňujú nám to vedecko-technické poznatky a nástroje posledných desaťročí. Pomocou obrazoviek a zvukových nosičov vstúpila dovnútra domácností nielen tvár matky Zeme a história ľudskej civilizácie, ale tiež obrazy medziplanetárnych priestorov. Sme svedkami letov do vesmíru a prvých krokov človeka na mesiaci, svedkami prvých transplantácií ľudských orgánov. Nielen zvukom, ale aj v obraze, sa môžeme priamo kontaktovať s príbuzným či priateľom na druhej strane kontinentu alebo za oceánom.

       Možno by nás to mohlo napĺňať hrdosťou a optimizmom, keby... Keby sme sa zároveň neboli stali aj svedkami hrôz z Hirošimy, keby sme denne nevideli následky  nesmiernej biedy a hladu na mnohých miestach našej planéty, keby sme neprežívali hrôzy viacerých vojen v priamom prenose... Keby, keby, keby. Keby sa ľudia vždy správali ľudsky, keby Človek nebol tak pričasto zverskejší ako zviera.

       Žiaľ, to je iba tá jednoznačná a viditeľná pliaga našej doby, pliaga civilizácie, ktorá si hovorí „vyspelá“! A existuje aj iný aspekt spoločnosti smerujúcej k blahobytu. Mementom napredovania a budovania prosperity je hroziaca konečnosť zdrojov, predovšetkým zásob prírodných surovín. Rastúca produkcia a spotreba plodí odpad rôzneho druhu, ktorý prírodu nielen devastuje a zamoruje, no vo väčšine prípadov primárne alebo sekundárne ničí jej základné zložky akými sú voda, ovzdušie a pôda. Skleníkový efekt gradujúci produkciou škodlivých splodín odštartoval zhubné procesy globálneho rozsahu. Ničenie už nebýva „iba“ dočasné, často dochádza k následkom nezvratným, napr. vyhynutie rôznych druhov rastlín a živočíchov. Samotná likvidácia odpadu vyžaduje mnoho úsilia a prostriedkov, preto najefektívnejšou „likvidáciou“ by bolo ho nevytvárať. V praxi to znamená vyrábať toľko, čo nevyhnutne spotrebujeme, resp. vyrábať takým spôsobom, aby odpad nevznikal, alebo vznikal a hromadil sa iba v nevyhnutnom množstve. Krédom súčasnej spoločnosti však nie je znižovanie, ale zvyšovanie spotreby, lebo jej pokles ovplyvňuje výkonnosť ekonomiky. Dôsledky sa prejavujú v nižšej tvorbe zdrojov a prostriedkov paradoxne určených aj na riešenie ekologických úloh. Túto situáciu ekonómovia zvyknú riešiť „uzdravujúcimi“ procesmi, t. j. zvyšovaním výroby a spotreby, teda exploatáciou surovín, hromadením odpadov atď. stále dokola. Žiaľ, nejde o bludný kruh, skôr naopak. Rast blahobytu, nadmerné plnenie „spotrebného koša“ je priamou cestou k  likvidácii našej planéty „mierovými“ prostriedkami. Ekológovia bijú na poplach, ale kolektívy ekonómov, manažmenty výrobných gigantov a nadnárodných monopolov pracujú na dokonalejších projektoch ďalšieho rozvoja výroby tak vo vyspelých, ako aj v rozvojových krajinách.

       Je pochopiteľné, že chudobní chcú zbohatnúť a zvyšovať rast výroby a spotreby, ťažko to však možno ospravedlniť v prípade vyspelých krajín. Je preukázateľné, že už súčasná úroveň nepriaznivých vplyvov civilizačného rozvoja na prírodu v mnohých prípadoch prekročila prahové hodnoty. Najmä bohaté krajiny sa však znižovaniu výroby a predovšetkým spotreby bránia. Dôkazom toho je napríklad zdržanlivý postoj USA k záverom svetového ekologického fóra z roku 1992. Neplnia sa tiež rámcové dohody, napr. dohovor o klimatických zmenách, montrealský protokol o znižovaní výroby a používaní freónov a mnohé ďalšie. Agenda 21, t.j. „Zem pre 21. storočie“ sa postupne stal formálnym dokumentom, ktorý už mnohé štáty presunuli do depozitu. Začalo sa síce s vypracúvaním tzv. „národných stratégií trvalo udržateľného rozvoja“,  dnes ale vieme, že už súčasný rozvoj z hľadiska budúceho zdravia našej planéty je neudržateľný. Pritom ani nemusíme brať do úvahy  samotnú podstatu rozvoja, ktorou je jeho neudržateľnosť. Rozumejme tomu tak, že ide vlastne  o trvalé udržanie  bytia alebo jednoducho o prežitie ľudstva. Spomínané národné stratégie sa však stali prevažne byrokratickou agendou. (Napríklad len analytická časť slovenskej stratégie má cez 1700 strán). Pacient -planéta Zem sa trápi, hynie, my však nevoláme lekára, nechystáme nemocničné lôžko, iba sa dohadujeme o počtoch strán chorobopisu. Príslušní odborníci rozsiahlo píšu o svojej jedinečnosti, obhajujú právo na svoj „trvalo udržateľný“ rozvoj. Zväčša však už netreba odborné, ale najmä politické rozhodnutia. Súčet dôsledkov národných stratégií „trvalo udržateľného rozvoja“ by v globálnom celosvetovom meradle mohol totiž znamenať pre planétu jej definitívny kolaps. No rozhodnúť môžu tí, ktorí o ekológii dlho hovoria, pritom jazdia v autách s vysokou kubatúrou, v služobných bavorákoch, počas víkendov sadajú do terénnych „roverov“ a vezú sa na chaty v chránených oblastiach. Lebo nepoznám ministrov, ani ministrov životného prostredia, ktorí sa vzdali svojich neekologických pôžitkov a výhod. Preto neverím farizejom, ktorí „víno pijú a vodu kážu“. Neverím v úspech a zmysluplnosť rozsiahlych dokumentov a koncepcií. Krčah je už plný, situácia si vyžaduje jasné, stručné a rozhodné riešenia.

       Ak nezačneme rýchlo konať, vezme príroda svoj osud do „vlastných rúk“, čo sa v podstate už deje. Bez ohľadu na naše stratégie príroda sa bráni. Koná tak od prvého zásahu človeka do podstaty jej bytia. Lebo naša planéta je živý organizmus bez ohľadu na to, či to uznávame, alebo nie. Dlho sa bránila lokálne, teraz globálne. Rozsiahle prírodné katastrofy, živelné pohromy, závažné klimatické zmeny sú toho dôkazom. Nie, nemám obavu o prežitie planéty, ona tu bude do skonania vesmíru. No prežije Človek -cicavec, ktorý začal bolestivo vyciciavať? Homo sapiens, ktorý sa nespráva rozumne, ale ako agresor. Ak sa nespamätáme, nevykonáme nápravné opatrenia, prežije to Zem bez nás. Alebo znovu prežijeme novú dobu kamennú, bronzovú... (Len či vôbec budú suroviny na výrobu bronzu ?!)  Predstavme si, že ľudstvo vyhynie, no napríklad pyramídy zostanú. Aj obraz Mony Lisy, alebo plastika od Majstra Pavla. Aká to márnosť !

         Naša generácia má možno šťastie, že žije svoj vek „atómový“, ergo „vedecký“. No ak veda skončí ako slúžka politikov pri výrobe papierových stratégií a koncepcií, začína sa doba „byrokratická“. Je to práve byrokracia v OSN, UNESCO, Európskej únii a inde, ktorá neprináša žiaduce východiská. Sú to totiž práve „Oni“, úradníci,  ktorí sa prví boja zníženia svojej, v dnešnom meradle vysokej „civilizačnej úrovne“. Boja sa o svoj spotrebný blahobyt, získaný často na úkor tých, ktorí na rôznych miestach planéty žijú v biede, či zomierajú hladom. Pritom práve spôsobu života chudobných vďačia za to, že žijú na úrovni krajín G 8.

        Ak som v úvode konštatoval, že nie sme generáciou stratenou, mali by sme žiť a konať tak, aby sme neboli ani generáciou zatratenou. Zatratiť by nás mohli už naši vnuci a pravnuci, ktorí pochopia, že sme boli možno poslednou generáciou, ktorá ešte mohla pre globálnu záchranu života na Zemi  niečo podstatné vykonať. Možno je ešte čas. Možno sme nezničili všetko do takej miery, že sa to už nedá obnoviť. Ozónová diera sa ešte možno dá zaceliť, voda vyčistiť, pôda ozdraviť, vysušovanie kontinentov zastaviť. Súčasná filozofia života a najmä prax moderného človeka je zatiaľ samovražedná. Pritom sme si vedomí následkov svojich činov, musíme preto urýchlene a účinne konať. Každý v prvom rade v sebe a na sebe. To vyburcuje ďalších, možno aj kompetentných. Treba si uvedomiť, že niet „zlatej“ strednej cesty. Je iba život, alebo smrť. Môže to byť síce aj umieranie pomalé, ale tým bolestivejšie, v každom prípade vinou našich neuvážených krokov. Na to však žiadna generácia nedostala mandát. Už aj preto nie, lebo nie sme vlastníkmi planéty Zem. Máme ju iba požičanú od našich predkov s tým, aby sme ju plnohodnotnú a zdravú odovzdali svojim potomkom. A zdá sa, že rozsah nutných ozdravujúcich prác narastá .....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Čelil Harabinovi aj Jankovskej, sudca Paluda zvrátil kauzu vraždy Kuciaka

Čelil Harabinovi, zlákala ho SaS. Neskôr to ľutoval.

Cynická obluda

Jeseň martýrov

Budú sa Fico, Kotleba, Harabin a spol. na jeseň nadchýňať nevídanou lojalitou svojho elektorátu?


Už ste čítali?