reklama

Permonícka odysea ( 13 )

Milí mladí priatelia, rodičia blogeri a inak postihnutí , vitajte medzi permoníkmi, ktorí sa od brehov Hrona  rozhodli presunúť späť do banskoštiavnického podzemia. Záujemcovia o prózu pre deti môžu sledovať rubriky Kuklapukla a Zverológia, básničky môžete nájsť tiež v rubrikách Blogôňkovo a Jajka-nie. Želám Vám všetkým príjemnú zábavu !

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Baňa nad zlato        Chladné novembrové noci spôsobili, že permoníci sa rozhodli nestratiť ani deň a opustiť definitívne čoraz nevľúdnejšie brehy Hrona. Keďže mnoho možností na výber nového miesta pobytu nebolo, rozhodli sa vrátiť do banskoštiavnických baní. Poznali však iba jedinú cestu. Tú, ktorou prišli. Bolo im jasné, že ak budú putovať Voznickou štôlňou, môže im to trvať celé týždne. Najmä ak prudký prúd vody na viacerých miestach ich bude zrážať dozadu. Pre tieto prípady navrhol Kornel použiť navijak, ktorý našiel po nejakom rybárovi. Dočasne by bol upevnený na nejakú podperu a navíjaním lana by pritiahol z nich toho, ktorý by sám nevládal postupovať ďalej. Ale čo ak príval vody alebo bahna bude taký prudký, že permoníkov zrazí na skalu, prípadne zmietne späť k Hronu? S touto možnosťou Kornelov plán nepočítal. Vedko síce upozornil aj na takéto riziko, iné riešenie však nevymysleli. Nuž zbalili aspoň nevyhnutné potreby  a s obavami vykročili k ústiu dedičnej štôlne.      

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Bolo mi jasné, že v tejto situácii nemôžem permoníkov nechať bez pomoci. Našťastie som stihol prvý ranný vlak, čiže na stanici vo Voznici som vystúpil zavčasu. Ďalej som síce musel peši, ešteže to nebolo tak ďaleko. No len tak –tak som permoníkov zastihol tesne pred tým, ako by postupne boli zmizli v tmavej chodbe.

-„Hej, mládenci, nepotrebujete pomoc ?“- kričal som na nich už z diaľky.  

Došlo k podobnému efektu, ako svojho času, keď som Vedka a Zvedka prekvapil v Kremnici. Kornel sa učupil za výstupok vstupu do štôlne, Hodruša sa hodil tvárou k zemi a rukami si zakrýval hlavu, Zvedko nesmelo vykúkal spoza kríka. Len Vedko ma spoznal a zostal udivene stáť. Kým som prišiel až k nim, stačil na svojich kamarátov zakričať:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Chlapi, nebojte sa, to je iba náš autor, ktorý píše príbehy pre deti!“ -informoval ostatných.

Hneď ako sa všetko vysvetlilo a permoníci mi prezradili svoj zámer, ponúkol som im dopravu do Banskej Štiavnice. Keď Kornel počul, že pocestujeme vlakom, hneď sa zaujímal o detaily. Najviac chcel vedieť o lokomotíve. Prekvapilo ho, že nebude môcť vidieť parný rušeň. Len čo však zistili, že vlak bude asi ťahať lokomotíva elektrická, Hodruša sa dosť znepokojil.

-„Nebude sa ten vlak priveľmi triasť?“ – vyzvedal s obavami.

-„Prečo by sa mal triasť ? Práve elektrický pohon je najmä tichý a plynulý ...“ –zdôrazňujem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Lebo sa pamätám, že keď pred rokmi priviedli elektrinu do bane, baníci tvrdili, že trasie“.

-„Teraz na to nie je čas, no vysvetlím Ti to cestou !“ –ubezpečil ho Vedko. „Musíme ísť !“

 Konečne som docenil, že som si kúpil tzv. „kapsáče“. Mohol som síce vložiť permoníkov do batoha, no vo vreckách nohavíc im bolo lepšie. Každý mal svoj priestor. Nechať ich kráčať pešo mi pripadalo necitlivé. A vyzeralo by to ako Guliver a Liliputáni. Tiež nebolo isté, či by sme takým presunom „po svojich“ stihli vlak. Takto sme mohli ísť pohodlne a ešte sa kochať okolím. No zrejme som urobil chybu, lebo Zvedka a Hodrušu som dal do vreciek pod sebou na spoločnú stranu. Hneď začali mudrovať, či pôjdeme vlakom „hore, alebo dole“ Hronom, či to bude vlak priamy alebo prestúpime na iný spoj. Nakoniec ich musel Vedko s Kornelom utišovať, aby nás niekto cudzí nepočul. Našťastie na stanici bola iba jedna staršia pani, ktorá zrejme nepočula už dobre ani prichádzajúci vlak, lebo ho zbadala až keď stál pri nej. Keďže nás bol päť, obsadili sme vo vlaku celé kupé a zavreli dvere. Na dosku pri okne som položil rozčítanú knihu, ktorej hrúbka bola pre permoníkov ako lavička. Sadli si tvárou smerom von a pozorovali krajinu. Dostali však príkaz, aby boli úplne ticho keď príde sprievodca, lebo nemali cestovné lístky. Veď uznajte, cestovné je podľa veku, čo by ma vyšlo poriadne draho. Dopadlo to však dobre a v Hronskej Dúbrave sme prestúpili na motorovú lokálku do Banskej Štiavnice. Kornel sa síce čudoval, že už nechodí parná lokomotíva, no rýchlo si dal od Vedka všetko vysvetliť. Hrôza nastala, keď Vedko „vševedko“ spomenul, že elektrické rušne bývajú nielen na jednosmerný, ale aj striedavý prúd. Zvedko s Hodrušom sa okamžite pohádali kvôli princípu fungovania takého rušňa. Jeden tvrdil, že na jednosmerný prúd sa dá cestovať iba jedným smerom. Druhý si zas myslel, že lokomotíva na striedavý prúd ide chvíľu dopredu, vzápätí dozadu, podľa smeru prúdu. Už sme boli dávno v Banskej Štiavnici, no Vedko stále nestíhal povysvetľovať, že pohyb lokomotívy vytvára elektromotor, ktorý pracuje bez ohľadu na druh elektrického prúdu. Cestou zo stanice som tak vložil permoníkov radšej do batoha, kde boli dve veľká vrecká orientované jedným smerom. Tým som nielen batoh, ale aj lekcie fyziky, hodil doslova „za hlavu“. Keďže z úsporných dôvodov mestská doprava zo stanice nepremávala, šli sme do mesta peši. Teda iba ja, permoníci mali svojho nosiča. Aby niečo mali aj z prehliadky mesta a okolia, pokračovali sme peši až do banského múzea v prírode, ktoré mnohí nesprávne označujú ako „skanzen“. Cestou sme nezabudli pozrieť nielen banícku klopačku, ale aj tzv. Nový zámok, z ktorého bol krásny výhľad na celé mesto a Kalváriu. Hoci nasledujúci deň začínal december, teplo bolo ako počas jesene. Posedel som na lavičke, batoh ne kolenách bol vreckami obrátený k panoráme mesta, nuž permoníci priam krochkali vidiac celú Štiavnicu a okolité pohorie v pozadí s majestátnym Sitnom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

-„Pripomeň mi neskôr, že Ti chcem povedať niečo o Sitne“ -šepol Vedkovi do ucha Kornel. Zrejme z nejakého dôvodu nechcel, aby som to začul. Nuž som sa tváril, že som príliš zaujatý krásou krajiny. A aby sme do múzea dorazili včas, pobrali sme sa teda po starej ceste smerom na Štiavnické Bane. Keď sme však prišli ku vchodu, brána bola zatvorená. Vraj v zimných mesiacoch púšťajú do expozície iba organizované skupiny, oznamovala pripevnená tabuľka. Hoci sme boli dobre organizovaná skupina, naše dôvody by určite nikoho nepresvedčili. No len čo Vedko pozrel cez otvory kovanej brány dovnútra, hneď si spomenul na cestu do štôlne Bartolomej. Nuž sme sa rozlúčili vonku. Permoníci rýchlo prekĺzli pomedzi mreže a náhlili sa do bane. Chápal som ich, veď už neboli v podzemí celé mesiace. Nakoniec, aj ja, aj oni, sme sa už tešili na domov. Mňa pritom čakala dlhá spiatočná cesta vlakom, permoníci čo nevidieť boli vo vnútri banskej štôlne a smerovali ku kameňu, za ktorých sa kľukatil labyrint chodieb.  

 Ešte toho večera sa permoníci ocitli v bani Terézia, kde sa stretli s domácimi obyvateľmi, najmä s kamarátmi z minulej návštevy: Klingerom, Kolpachom, Paradajzom a Piargom. Hneď bolo všetkým veselo a rozprávanie o krkolomnej ceste Voznickou štôlňou a o prežitých týždňoch pri Hrone nemalo konca. Po pár dňoch však Kornel s Hodrušom zatúžili po svojich starých priateľoch v bani Amália a tak sa poberali putovať ďalej. Vedko sa, samozrejme, tiež zberal odísť s Kornelom, iba Zvedko váhal, lebo s Klingerom si najlepšie porozumeli. Ten však sľúbil, že spolu s Kolpachom, ktorý pozná cestu, baňu Amália čoskoro navštívia. Cesta im síce trvala takmer dva dni, no nenudili sa. Najmä keď Vedko pripomenul Kornelovi Sitno, bolo o program postarané. Kornel totiž začal rozhovor o svojom dávnom pláne hľadať cestu podzemím až pod Sitno, kde údajne spali početné skupiny sitnianskych rytierov. Vedko síce zapochyboval, či nejde o rozprávkový príbeh, no Kornel mal vcelku logické argumenty:

-„ Vezmime to takto! Aj o permoníkoch mnohí tvrdia, že ide o rozprávky, a hľa, sme tu. Živí a plní elánu niečo dokázať. Ak sa hovorí o spiacich rytieroch, musel ich niekto vidieť. Keďže spia, nemohlo to byť vonku niekde na lúke alebo v lese, ale v podzemí. Možno v jaskyni, ak nie v bani. Možno staré banské štôlne vedú až pod Sitno, kde kedysi dávno nejaký baník tých rytierov uvidel. Keďže nemal svedkov, nemohol to hodnoverne dokázať. Z nejakého dôvodu sa tam už ďalší baníci nedostali a príbeh o rytieroch sa ústne šíril ako legenda. A keď krajinu postihlo nešťastie, všetci si želali, aby rytieri prišli na pomoc. No zrejme iba oni vedia, kedy nastane ten pravý okamih“.

-„Nó..... učene hovoríš. Až mi je to divnô!“ -podotkol Vedko. „No čo ak by si sa k nim dostal. Ak teda naozaj existujú. Čo urobíš potom? Zobudíš ich? Vybehnú spod Sitna, no nepriateľ nikde. Však by Ťa potom možno aj v jazere Počúvadlo utopili. Alebo na kôl napichli. Xixi !“

-„Nuž ja si práve myslím, že nejaká robota by sa pre nich určite našla. Napríklad by sme ich mohli poslať do Kremnice, aby čudných baníkov, ktorí chcú zlato ťažiť jedovatým kyanidom, niekam zahnali. Kto to videl krásnu krajinu ničiť a mesto ohrozovať ?!“ –rozčúlil sa Kornel.

-„Vidím, že kyanid je fakt hnus. Ty si už teraz z neho akýsi jedovatý“ –zažartoval Hodruša.

-„Dobre, dobre“ – zachraňoval situáciu Vedko. „No povedz mi, Kornel, prečo si nechcel tam vtedy v Banskej Štiavnici, aby náš záchranca o tomto pláne počul?“

-„Prečo, prečo! Lebo by o tom napísal a všetko by sa prezradilo. A ak sa nám nepodarí pod Sitno dostať, môže si to niekto vysvetľovať ako náš neúspech“ –bránil celý plán Kornel.

-„Zrejme ťažko sa vyrovnávaš s neúspechom. No zvykni si, aby si niekedy nebol sklamaný!“

-„A čo keď budem sklamaný. Vymyslím iný plán. Úspech sa musí dostaviť. No ústup z cesty do Kremnice ma trápi. Rád by som v tej veci ťažby zlata niečo urobil“ –povzdychol Kornel.

-„Takých je nás viac. No nie je celej záležitosti koniec. Ešte možno budeme mať možnosť“.

 Takto permoníkom ubiehala cesta a tiež útrapy z predierania sa mokrými a zatarasenými štôlňami prežívali ľahšie. Keď sa nakoniec ocitli v priestrannej sále bane Amália, domorodé permoníctvo spalo. Figliar Kornel podišiel najprv k stredovému pilieru, pod ktorým chrápal starý Tanád, a tomu do ucha zreval:

-„Stávaj starý sklerotik! Pamätáš sa ešte na mňa?“ No nič sa nedialo. Tanád sa ani nepohol, iba ostatní permoníci sa zamrvili alebo obrátili na druhú stranu. Kornel ním preto zatriasol.

-„Dynamit! Chlapi, Dynamit sa vrátil! – chrapľavo kričal Tanád a dvíhal ruky čoraz vyššie, aby Kornela čo najlepšie uvidel.

 To ste mali vidieť ten hurhaj, ktorý sa strhol. Každý sa chcel čo najskôr zvítať s Kornelom a obzrieť si ho zblízka. Len Štampoch zostal pokojný a až keď zhon utíchol vystúpil z úzadia.

-„Tak vitaj, chlapče! –zamrmlal a tuho objal Kornela.

 Teraz už všetci pocítili, že veci sú také, aké majú byť. Hosťom domáci permoníci ponúkli tie najlepšie miesta a Kornel s Vedkom získali pozície hneď vedľa starého Tanáda. Možno až do Vianoc by sa nič vzrušujúce nestalo, keby jedného rána sa Tanád nezobudil so slovami:

-„Vrecúško, spomínam si na nejaké vrecúško...!“ No viac sa už ostatní od neho nedozvedeli.

-„Kamene, moje milé a vzácne kamene...“-vzdychol asi tak po dvoch dňoch opäť starý Tanád. „No prečo ma napadli teraz nejaké kamene? –nechápavo krútil hlavou a hundral celý deň.

-„Nemali ste tie kamene v tom vrecúšku? –dobiedzal večer mladý Hodruša.

-„Vrecúško? Načo by mi bolo nejaké vrecúško? – pýtal sa nahlas sám seba Tanád.

-„No asi na tie Vaše vzácne kamene! Xixi.....“ –podpichoval Hodruša ďalej.

-„Kamene? Čert ber nejaké hlúpe kamene...“ – zašepkal Tanád a hneď aj zaspal.

No nasledujúci deň ráno, bolo to presne 21. decembra, keď Vedko práve oznámil, že budúci deň je dátumom zimného slnovratu, starý Tanád pretierajúc si oči začal vykrikovať:

-„Kde je moje vrecúško s mojimi vzácnymi kameňmi? Kde je vrecúško s mojimi kameňmi ? Postupne kvílil tak žalostne, že všetci boli odhodlaní vrecúško aj spod zeme vyhrabať.

-„Spomínam si, že kedysi mal Tanád naozaj akési vrecúško. Pôvodne to bol mešec na tabak, ktorý zrejme už prázdny a ošúchaný odhodil jeden mladý podnapitý baník. Kvôli alkoholu baníka prepustili z práce, nuž malé kožené vrecúško zostalo Tanádovi. V tom čase si ho neraz odkladal do takej priehlbiny vysoko na pilieri“ -zaspomínal Kornel. „Poďte že sem, Štampoch a Zvedko, aj ty Hodruša, vytvoríte rebrík asi v týchto miestach“ –ukázal Kornel. Podarilo sa to až na štvrtý krát. Dole Štampoch, na jeho pleciach Zvedko a úplne navrchu Hodruša. Práve on nakoniec našmátral v pukline kamenného piliera nejaké čudo. Na ako to vyberal, vrecúško vekom a vlhkosťou zrejme prehnité sa rozpadlo a začali sa sypať kamienky rôznych tvarov, veľkosti a najmä hodnoty. Starý Tanád za desaťročia nazhromaždil cenné minerály s vrstvami alebo žilami striebra a zlata. Boli tam aj iné vzácne rudy rôznych farieb, ktoré sa zatrblietali pred prekvapenými permoníkmi. Niektoré kusy sa zachytili na pilieri a pôsobili ako výzdoba.

-„To je dobrý nápad! Neviete, chlapi, existuje ešte moja truhlica ? – začal vyzvedať Kornel.

-„Tu všetky veci sú na poriadku a majú vždy svoje pevné miesto!“ –rázne hlásil Štampoch.

Vtedy Kornel už kutral čosi-kamsi v odľahlom mieste sály a o chvíľu doniesol malú okovanú truhličku. Keď ju otvoril, až sa rozsvietilo.

-„Tie najstaršie a najcennejšie kúsky zlata mám ešte z rodných baní v Perneku“ –a začal kus po kuse z truhličky z dubového dreva vyberať zlaté hrudky. Vtedy už zvlhli oči aj Vedkovi, ktorý nahlas pred všetkými ďakoval Kornelovi za záchranu takejto spomienky na rodisko. No Kornel mal aj ďalšie cenné kusy nielen zo štiavnických, ale aj z kremnických baní ešte z čias, keď putoval s delegáciou rakúsko-uhorského panovníka. A keďže mal nielen poklad, ale aj nápad, hneď začal s jeho realizáciu. Vyzdobili si permoníci kamenný pilier pestrými kameňmi Tanáda a Kornela, až sa uprostred sály vynímal ako vianočný stromček. Či veríte, milé deti, alebo nie, aj keď v celých Štiavnických vrchoch, dokonca ani na Sitne, nebolo kúska snehu, v podzemí boli po desaťročiach tie najkrajšie Vianoce.

   

      

Jaroslav Liptay

Jaroslav Liptay

Bloger 
  • Počet článkov:  339
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nenarodil som sa, nedokázal som to. Porodila ma moja vlastná matka (iná toho nebola schopná...) Odvtedy si zvykám žiť ... (snáď sa mi to včas podarí...?!) Zoznam autorových rubrík:  Povietkovaniebá-snenieMyšlienkySpoločnosťBlogogáňBlogôňkovoKuklapuklaLesáreňPermoníkovoJajka-niePra-mienkyDeblogácieNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu