Globalizácia ako strašiak znepokojuje hlavne postkomunistické štáty, pripisujúc jej priam fatálne dopady na rast nezamestnanosti, drogovej alebo inej závislosti, kriminality, ako aj ďalších negatívnych javov. Nejde však vo väčšine prípadov o zakrývanie vlastných zlyhaní, o ospravedlnenie nedostatkov prameniacich v našej neschopnosti a nepripravenosti? Pretože globalizácia v rôznej intenzite a formách tu vždy bola, vo svojej prapodstate je staršia ako ľudstvo samo. Nie síce v deformovanej podobe, ktorú dnes sami sebe takmer denne servírujeme. Doprajme si v úvode aspoň krátku exkurzii do minulosti skromným pátraním po začiatkoch a základoch globalizácie.
Globalizácia je v súčasnosti vnímaná ako celosvetové nebezpečenstvo v miere podobnej globálnemu otepľovaniu alebo terorizmu. Treba si však uvedomiť, že v rozvoji spoločnosti nejde o proces nový. To „iba“ virtuálne zmenšovanie sveta prináša jej nové formy a dimenzie. Samotný pojem „globalizácia“ môže mať viacero rozmerov a významov, treba si preto obsah tohto širokospektrálneho termínu hneď v úvode vymedziť. Samozrejme bez licencie na všetky škály, farby, odtiene a registre. Ekonóm vidí obsah, prejavy a výstupy globalizácie viac alebo menej rozdielne od sociológa. Ten v diskusii s psychológom o tomto jave sotva bude zdieľať zhodné názory, no z prípadu na prípad sa môžu obaja zjednotiť na globálnom stanovisku, t.j., že globalizácia je pliaga posledných desaťročí. Prinajmenšom od vzniku a šírenia internetu alebo satelitného vysielania. Politik prejaví názor v „spektre farieb“ svojho straníckeho trička a s prihliadnutím na očakávania voliča. Pravicový politik dlhodobo nadbieha „globalizácii“ stotožňovanej s rozvojom svetovej ekonomiky, aby potom, z času načas, najmä však počas predvolebných kampaní, urobil v strachu o preferencie svoje „salto mortale“. Nahodí rúcho „demokrata“ hlásajúceho sociálny štát, prípadne to „vylepší“ nejakou „národnou šiltovkou“. Hlučný národniar trvale spieva, že „cudzie nechceme, svoje si nedáme“, aby ticho v závetrí realizoval úplný opak. Jednoduchý občan, volič, názor buď nemá, alebo kopíruje práve módny trend šíriaci sa éterom alebo tlačovinami. Raz ocení to, že koalícia nedovolí predaj štátneho majetku do zahraničia, potom ospravedlní tých, ktorí „svoj“ majetok predajú práve tomu zahraničiu. Nakoniec zatlieska prílivu zahraničného kapitálu. Vraj, čo sa dá robiť, treba položiť obete na oltár „globalizácie“, ktorá preniká nielen na úrodné slovenské údolia a nivy, ale priamo do obývačiek domácností. Jednoducho „Dallas“ a iné „fast food“ krmivo!
Čitateľ mi teraz môže zazlievať, že som, nebodaj, odbočil. Treba si však uvedomiť, že každá významná téma skôr či neskôr skončí v rukách politikov. A možno takýmto fejtónovým štýlom som chcel naznačiť, ako rôzne javy, produkty a dôsledky možno skryť pod „dáždnik“ globalizácie. Pritom je zrejmé, že o globalizáciu v pravom, no aj v prenesenom význame tohto pojmu, nejde. Globalizácia je vo svojej podstate proces pozitívny. Je nevyhnutným začiatkom vnímania a poznávania sveta, ktorého základom je jednota celku. Nedostatočne reflektujeme síce jednotu celého vesmíru, lebo príliš hlboko sme ponorení do pozemských starostí. Je to daň za fetišizovanie hmoty na úkor kvality ľudského ducha. Pritom aj jeden „projektil“ väčší ako doterajšie meteority, ktoré kedykoľvek zasiahli Zem z vesmíru, môže ukončiť každé naše pachtenie sa za „pokrokom“.
Počas exkurzie do minulosti sotva možno opomenúť dedičstvo globalizácie. Nie je mojím cieľom vnárať sa do prvopočiatkov ľudstva, nedá mi však nespomenúť „udalosť“ biblickú, teda dostatočne známu. Paradoxne, ide o „príklad“ antiglobalizácie, o starozákonný príbeh o babylonskej veži, pri stavbe ktorej, došlo k pomäteniu jazykov. Teda jeden (jednotný) jazyk sa „rozpadol“ na mätež jazykov, čím vznikli základy mnohých národov a kmeňov ďalej sa rozvíjajúcej civilizácie. Zrejme by to nestálo za zmienku, keby v súčasnosti viaceré krajiny nevyhlásili „mobilizáciu“ proti zániku jazykov malých národov a etník. Pritom z likvidácie jazykovej rozmanitosti mnohí obviňujú práve globalizáciu. Na poplach dokonca bije aj veľké Francúzsko, lebo akcelerujúce hnutie „Frankofónia“ je v neposlednom rade zároveň zápasom za vzkriesenie niekdajšieho vplyvu francúzskeho jazyka a kultúry v kedysi koloniálnom svete. Rôznorodosť jazykov spoločenstiev planéty je obrovským kultúrnym dedičstvom ľudstva. Dnes snáď už ani niet kultúrneho človeka alebo národa, ktorý by nechápal zmysel záchrany tohto fenoménu. Nielen UNESCO a Rada Európy robia pre ochranu jazykovej rozmanitosti konkrétne kroky, na druhej strane však treba vidieť potrebu a zmysel konsenzu na používaní univerzálneho jazyka, ktorým sa ľudstvo môže dorozumievať. Lebo mať spoločný a jednotný slovník je prvým a základným predpokladom, aby sme všetci nielen hovorili, ale aj rozumeli presne to isté. Inak dochádza k nedorozumeniam, tlmočníci nie vždy všetko dokážu zachrániť. Angličtina určite má nebývalú popularitu, no kedysi rozšírená latinčina je mŕtva, esperanto živorí, takže návrat „predbabylonskej“ jednoty jazyka ľudstvu zrejme tak skoro nehrozí. (koniec 1. časti)